18. októbra 1918 americké noviny informovali verejnosť o Washingtonskej deklarácii – o vyhlásení samostatnosti Československa (1). V polovici októbra bolo zahraničnému odboju na čele s T.G. Masarykom jasné, že nadišla potreba svetu vyjadriť požiadavky o podobe československej štátnosti. Vyjadriť, že Rakúsko-Uhorsko pod vedením habsburskej dynastie nemá právo rozhodovať o ďalšom smerovaní Čechov a Slovákov. Vo vyhlásení bolo jasne napísané čo Česi a Slováci požadujú – žiadnu autonómiu, ale štát s republikovým zriadením, všeobecné volebné právo a odluku cirkvi od štátu (2). Prečo však bola potrebná Washingtonská deklarácia?
Americký prezident Woodrow Wilson 8. januára 1918 na pôde Kongresu vo svojich prelomových štrnástich bodoch jasne hovoril len o autonómii národom Rakúsko-Uhorska. Všetko sa však zmenilo 4. októbra 1918, kedy Rakúsko-Uhorsko zničené a na pokraji totálneho hospodárskeho zrútenia bolo ochotné poskytnúť autonómie národom v Predlitavsku. Wilson však neodpovedal na list. Od januára do októbra sa udialo veľa udalostí, ktoré ovplyvnili prezidenta Wilsona. Treba mať na zreteli najmä prítomnosť československých légií v Rusku, najmä ich význam po Čeljabinskom incidente. Boli to práve tieto vojská, ktoré sa dostali do povedomia širšej spoločnosti ako osloboditelia transibírskej magistrály. Československé légie sa pridali a aktívne zasiahli na sibírskom fronte bojujúc proti boľševikom (3). Wilson teda vedel o vojenskom potenciáli légií a určite ich chcel využiť vo svoj prospech. Je však potrebné pripomenúť, že popri tom cez leto 1918 Edvard Beneš dosiahol veľké diplomatické úspechy medzi štátmi Dohody. Už nedostával len „sladké slová“, ale písomné prehlásenia Francúzka, Veľkej Británie, Talianska a aj Japonska o uznaní československej rady ako vedúceho orgánu, o československých légiách ako súčasť dohodových vojsk a o československom národe uznanom za národ spojenecký.
Všetky uvedené fakty ovplyvnili Wilsona. Úplnou bodkou bola práve Washingtonská deklarácia, priateľská voči občanom USA, demokratická a občianska. Ľudia v USA podporovali demokratickú podobu deklarácie (4). Tým prezident Wilson dostal posledný argument pre uznanie československej štátnosti, a tak sa podriadil rozhodnutiu amerického ľudu. V ten istý deň, kedy verejnosť bola informovaná o deklarácii, Wilson spočítal posledné dni Rakúsko-Uhorska. Zaslal odpoveď Viedni i Budapešti v tom zmysle, že je na každom národe Rakúsko-Uhorska, aby sa sám rozhodol o svojom postavení. Nemá právo o nich rozhodovať ani USA, ani Viedeň s Budapešťou. Národy Rakúsko-Uhorska tým dostali právo na sebaurčenie. Americký prezident Woodrow Wilson sa tak pričinil o zničenie Rakúsko-Uhorska, ale zničil aj samotné „1000 ročné“ Uhorsko. Rozdrobil ho a definitívne pochoval v ekonomickom, hospodárskom a politickom kolapse.
Nemôžeme však zabúdať na to, že cesta k dosiahnutiu samostatnosti bola ťažká a dlhá. Bolo potrebné presvedčiť štáty Dohody, že záujem Čechov a Slovákov je bojovať a hájiť záujmy štátov Dohody a nie ústredných mocností. Vďaka Štefánikovým kontaktom na francúzskych novinárov a politikov sa podarilo Masarykovu teóriu o samostatnosti presadiť do praktickej polohy. Sú to práve zásluhy M.R. Štefánika, ktoré viedli ku kreovaniu nového dohodového vojska – československých légií. Tento dôležitý Štefánikov a Masarykov „tromf“ sa napokon stal rozhodujúcim činiteľom.
Myšlienka a sen niekoľkých ľudí o československom štáte sa napokon dosiahla. Áno, môžeme to volať sen, lebo pred prvou svetovou vojnou nikto reálne nepredpovedal takýto sled udalostí. Bola to pre väčšinu Čechov a Slovákov púha ilúzia. Ilúzia o samostatnom demokratickom Československu. Stačí si spomenúť na tajné plány Milana Hodžu o federalizácii Rakúsko-Uhorska, ktoré určite neboli len planým výmyslom národne uvedomelého romantického politika, ale boli pripravovaným projektom s následníkom cisárskeho trónu Františka Ferdinanda d´Este (5).
Nemusíme obhajovať ani bezhlavo kritizovať čechoslovakizmus, ale mali by sme ho považovať za dôležitý smer, ktorý sa prostredníctvom hlavných predstaviteľov zaslúžil najviac o vznik Československa v roku 1918. Bol to práve zahraničný odboj, ktorý vykonal najväčšie úsilie v tomto smere. A ten domáci, slovenský, formálne na čele s Dulovou SNS v Turčianskom sv. Martine, splnil svoju prácu vyhlásením Martinskej deklarácie 30. októbra 1918, ktorou sa prihlásili k Washingtonskej deklarácii.
1. ŠKVARNA, D. a kol.: Lexikón slovenských dejín. Bratislava: SPN, 1997, s. 331.
2. Ibid, s. 331-332.
3. KALISTA, Zdeněk: Stručné dejiny Československé. Praha: 1947, s. 232.
4. KOVÁČ, D. a kol.: Slovensko v 20. storočí. Prvá svetová vojna. Bratislava: VEDA, 2008, s. 294.
5. KOVÁČ, D. a kol.: Dejiny Slovenska. Bratislava: AEP, 1999, s. 212.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára