21. marca 2009 sa konalo prvé kolo prezidentských volieb. Nie prekvapujúco do ich druhého kola postúpili vopred preferovaní kandidáti, a to Iveta Radičová s podporou občanov Slovenskej republiky a prevažne opozičných strán a Ivan Gašparovič taktiež s podporou občanov a naopak, prevažne s podporou parlamentnej koalície. Kampaň pred prvým kolom volieb bola až neobvykle nudná, nedochádzalo k výraznej konfrontácii prezidentských kandidátov, ku konfrontácii ich programov. Sú na to dva dôvody: a) politické programy, či už politických strán alebo politikov ľudí v tejto krajine bohužiaľ nezaujímajú; b) konfrontačná kampaň viackrát ukázala, že nemusí byť zárukou úspechu. Kampaň pred druhým kolom volieb odhalila skutočnú tvár oboch postupujúcich kandidátov.
Minulosť
Minulosť oboch prezidentských kandidátov ich dobehla až po prvom kole volieb. Jediný, kto v rámci predvolebnej kampane pred prvým kolom zdôrazňoval a vyčítal Ivanovi Gašparovičovi jeho minulosť, bol František Mikloško. Iveta Radičová akoby nechcela viesť kampaň týmto smerom, akoby sa zamerala predovšetkým na prítomnosť a to, čo môže občanom ponúknuť v budúcnosť. Dôležitá prezentácia, ale nedostatočná! Minulosť každého občana, a uchádzajúceho sa o najvyšší ústavný post o to viac, je tým, čo tohto občana môže a musí predurčiť na jeho ďalšie politické pôsobenie. Ivan Gašparovič neuvedomujúc si fakt, že práve jeho minulosť je o kus horšia ako minulosť jeho protikandidátky, vyrukoval voči nej s tým, že sa uchádza o post hlavy štátu v krajine, proti ktorej vzniku bojovala. Nepravda! Iveta Radičová ako zástupca Verejnosti proti násiliu, podobne ako všetky ostatne politické subjekty s výnimkou Slovenskej národnej strany, nebojovala proti kreovaniu samostatnej Slovenskej republiky, ale len vyjadrila obavy, či pripravované rozdelenie je rozdelením spravodlivým a či je prejavom vôle občanov. Spoločná republika bola nakoniec rozdelená „v Brne pod lipou“, a to politicky! Dnes je to, za čo Iveta Radičová bojovala pred rokom 1993 zakotvené v Piatej hlave, Článku 93., ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky. V tej Ústave, ktorou sa chváli súčasný prezident ako jej spoluautor, v tej Ústave, ktorú Ivan Gašparovič ako predseda Národnej rady Slovenskej republiky v rokoch 1994 – 1998 spoločne s vládnou garnitúrou Vladimíra Mečiara viackrát porušili. V týchto rokoch Ivan Gašparovič ako člen Hnutia za demokratické Slovensko zastával druhú najvyššiu ústavnú funkciu, bol predsedom Národnej rady. Tej Národnej rady, ktorá neplnila kontrolnú funkciu smerom k vláde Vladimíra Mečiara, ale skôr ju v mnohých jej krokoch výrazne podporovala. Podobne ako Iveta Radičová, ani ja nechcem útočiť voči súčasnej hlave štátu, ale nedá mi nepripomenúť niektoré zásadné momenty tohto obdobia: kauza Gaulieder, únos prezidentovho syna do zahraničia a fyzické likvidovanie svedkov tejto kauzy, zneužívanie Slovenskej informačnej služby, hodiny, ktoré hlave štátu odpočítavali jeho posledné dni v úrade, divoká privatizácia štátneho majetku, zmarené referendum. Ivan Gašparovič sa dnes veľmi otvorene hlási k úspechu, ktorý Slovensko dosiahlo na medzinárodnej politickej scéne a zdôrazňuje, že má na tom i on zásluhy. Áno pán prezident, počas vlády Vašej strany (rozumej HZDS) bolo Slovensko medzinárodne izolované, nebolo prizvané k rokovaniam o členstve v Severoatlantickej aliancii ani k negociačným rokovaniam s Európskym spoločenstvom, resp. Európskou úniou. V parlamentných voľbách 1998 si občania Slovenskej republiky zvolili zmenu. Po ôsmych rokoch vlády sme zase späť, akoby sme zabudli. Politiku na Slovensku určuje síce Robert Fico, ale s podporou Ivana Gašparoviča a Vladimíra Mečiara. Minulosť teda nedostihla len Ivana Gašparoviča, ale aj nás, občanov, ktorí sme zabudli na roky minulé. Činy týchto rokov sú neospravedlniteľné!
Prítomnosť
Podobne ako pri zapojení témy minulosti do konfrontačnej kampane, aj témy prítomnosti vnášajú do kampane politické strany podporujúce Ivana Gašparoviča, predovšetkým Slovenská národná strana. Slovenská národná strana prežíva na straníckej scéne nie kvôli dokonalému národnému programu, ale vďaka podporovaniu národnostnej nenávisti voči najväčšej národnostnej menšine žijúcej na Slovensku. Maďarská karta je tzv. univerzálnym nástrojom slovenskej politickej scény. Dá sa použiť takmer kedykoľvek a úspech je viac, či menej zaručený. Je žalostné, že tento nástroj sa stal i nástrojom najsilnejšej politickej strany na Slovensku, strany SMER-SD a ešte smutnejšie, že si ho osvojil aj Ivan Gašparovič. Rozdiel 160 tisíc hlasov medzi Ivanom Gašparovičom a Ivetou Radičovou bol šokom. Rovnako pre oboch, pre jedného negatívnym, pre druhého pozitívnym. Práve tento rozdiel „bil na poplach“ v strane Roberta Fica, ktorá si potrebuje dokázať svoju dominanciu, ktorá potrebuje pre svoju politiku vlastného prezidenta. Problém je pritom primitívny, podporu Ivete Radičovej vyjadrila aj Strana maďarskej koalície, čo je podľa Ivana Gašparoviča, Roberta Fica, Jána Slotu a Anny Belousovovej akousi odplatou za prípadne podporenie autonómie južného Slovenska. Je toto však problém, ktorý by mala riešiť Iveta Radičová? Nie je! Iveta Radičová viackrát a verejne vyhlásila, že takýto prísľub Strane maďarskej koalície nedala, viackrát vyhlásila, že je proti autonómii južného Slovenska. Čo ma však oveľa viac zarazilo je amorálnosť, s akou práve Pála Csákyho a Miklósa Duraya vytiahli na Ivetu Radičovú. Prečo? Lebo práve s týmito politikmi si vládne strany dohodli podporu ratifikácie Lisabonskej zmluvy, pánom prezidentom nesprávne označovanej ako Libanonskej. Pýtam sa teda celkom oprávnene, čo sľúbila vláda Roberta Fica Strane maďarskej koalície za podporu tak významného dokumentu, akým bola Lisabonská zmluva?
Strana SMER-SD, najmä jej predseda Robert Fico a podpredseda Robert Kaliňák ako jeden z hlavných argumentov proti Ivete Radičovej použili argument, že Iveta Radičová by bola zmenou súčasného usporiadania politických síl. Pre občana – laika sa to zdá byť pomerne všeobecná a možno aj pravdivá informácia. Čo sa však v skutočnosti skrýva za touto obavou? Nebola by to vôbec zmena politických síl, len zmena v mocenskom triumviráte. Tento v súčasnosti pevne a neobmedzene drží v rukách Robert Fico a akýkoľvek prvok v ňom, ktorý by sa mohol vzoprieť jeho vôli je tu samozrejme neželaný. V prípade úspechu Ivety Radičovej by teda nešlo o narušenie politickej stability krajiny, ale len o narušenie mocenského postavenia Roberta Fica.
Ľudia sami od seba zvyknú volať po zmene. Podobne, ako parlamentné voľby 2004 boli zmenou, podobne tak by každé voľby mali mať možnosť byť zmenou. Toto je jednou zo základných premís volieb, a preto by ju Robert Fico ani Robert Kaliňák nemali spochybňovať. Ak áno, treba povedať, že potom aj ich vláda je nelegitímna a nesprávna, lebo je výsledkom volebnej zmeny.
Ďalším pochybným argumentom Ivana Gašparoviča a strán, ktoré ho podporujú je fráza, že zatiaľ čo Ivan Gašparovič je kandidátom občianskym, Iveta Radičová je kandidátom straníckym. Ústava Slovenskej republiky definuje, že návrh kandidáta na prezidenta môže predložiť skupina min. 15 poslancov NR SR alebo občania formou petície s min. 15.000 podpismi. Rovnako Ivan Gašparovič ako aj Iveta Radičová predložili predsedovi NR SR občianske petície, čím sa stali občianskymi kandidátmi. Verím, že občianski podporovatelia Ivana Gašparoviča sú rovnako politicky schopní ako občianski podporovatelia Ivety Radičovej. Na strane druhej je treba priznať, že Ivan Gašparovič nie je dnes členom žiadnej politickej strany a Iveta Radičová je členom Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie – Demokratickej strany. Čo však Ústava nezakazuje, Iveta Radičová to netají a opiera sa i o podporu tejto strany, jej členov, voličov a sympatizantov. Rovnako, ako sa Ivan Gašparovič opiera o podporu členov, voličov a sympatizantov vládnej strany Roberta Fica.
Budúcnosť
Pri samotnom volebnom akte zohrávajú významnú úlohu všetky tri pojmy označenia časového priebehu. Zatiaľ čo prvé dva vieme zhodnotiť, tretí (budúcnosť) môžeme len predvídať. Práve preto by mal byť tento pojem a riziko s ním spojené tým najťažším, čo ovplyvní našu voľbu, náš krížik. Mal by byť našou víziou o budúcnosti nie konkrétneho človeka – kandidáta na prezidenta, ale o budúcnosti Slovenska. Je zaužívaná fráza, že slovenský prezident plní len reprezentatívnu funkciu a že jeho právomoci sú takmer nulové. Áno, do istej miery je to pravda, nakoľko Slovensko je parlamentným systémom vlády. Ale len do momentu, kým nedochádza k zneužitiu tejto funkcie. Ak by som sa krátko vrátil do minulosti, po skončení funkčného mandátu prezidenta Michala Kováča istý čas jeho právomoci vykonával predseda vlády Vladimír Mečiar. Aj týchto pár dní mu stačilo na to, aby zabezpečil trvalú trestnú nestíhateľnosť tých ľudí, ktorí sa podieľali na únose Michala Kováča ml. do zahraničia. Reprezentatívnu funkciu prezidenta zastával aj Václav Havel a rozdiel vo vnímaní jeho osoby a osoby slovenských prezidentov je, priznajme si, kategoricky odlišný. Prezident musí spĺňať určité politické a odborné nároky, aby mohol svoj úrad a krajinu zastávať aspoň reprezentatívne. Koľko sa svet vrátane Slovákov smial z „hlúpych“ Američanov, keď si pomýlili mapu Európy? A tí istí, čo sa smiali, nemajú problém voliť a podporovať slovenského „Georga W. Busha“. Prezidentský palác potrebuje zmenu. Potrebuje sa zbaviť aktívnych predstaviteľov bývalého režimu, aby bolo možno vyrovnať sa dôslednejšie s krivdami toho režimu. Prezidentský palác potrebuje aktívneho a v názore hodnotového prezidenta, ktorý bude ľudí a politické spektrum spájať, avšak nie za cenu straty tohto názoru.
Záver
V prezidentskej kampani viackrát odzneli základne funkcie (povinnosti), ktoré musí prezident zodpovedne vykonávať. Najčastejšie skloňovanou bola funkcia „spájania“, hoci samotná kampaň ukázala, že súčasný prezident s podporou tých strán, ktorým sa teší, nie je zárukou takéhoto spájania (aféra ostatných dní s letákmi na južnom Slovensku, ku ktorým sa prihlásila SNS). Naopak, Iveta Radičová, aj napriek lživým obvineniam voči jej osobe sa odmietla na národnostnom a etnickom rozdeľovaní spoločnosti zúčastniť, hoci práve táto antikampaň ju môže stáť kreslo prezidenta republiky.
Pre mňa ako politológa Iveta Radičová ponúkla jednu zásadnú vec, ku ktorej sa jej protikandidát neprihlásil. Ako jednu z vytýčených úloh predstavila návrat slušnosti do politiky, znovuobnovenie dôvery občanov v politiku. Na základe jej doterajšieho pôsobenia v politike ako aj vedenia prezidentskej kampane som si istý, že Iveta Radičová má na to, aby sme spoločne vytvorili spravodlivú a zodpovednú alternatívu „machiavellistickej politike.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára