Volebná súťaž, tak ako každá iná, môže mať jedného víťaza a jedného, resp. viacerých porazených. Ale platí, že víťaz je vždy iba jeden! Slovenská politická scéna je charakteristická svojou politickou (ne)kultúrou, aroganciou mocných a netypickou argumentáciou obhajujúcou tú ktorú pravdu. Príkladom poslednej menovanej vlastnosti môže byť výsledok ostatných volieb do Európskeho parlamentu.
Slovenská republika ešte v roku 2004 získala v rámci európskej dvadsať päťky isté prvenstvo. A nebolo to v ekonomickej, hospodárskej, vzdelanostnej či inej sfére. Týkalo sa politickej socializácie občanov. S volebnou účasťou 16,96% všetkých oprávnených voličov sme sa ocitli na poslednom, t.j. prvom od konca, mieste spomedzi všetkých členských štátov EÚ. Získanie poslaneckých mandátov vtedy kopírovalo domácu politickú scénu a podporu jednotlivých subjektov. Víťazom vtedajších euro parlamentných volieb sa stala SDKÚ-DS so ziskom 17,09% (119.954) p.h.o.v.* a nasledovali ju ĽS-HZDS 17,04% (119.582) p.h.o.v., SMER (tretia cesta) so ziskom 16,89% (118.535) p.h.o.v., KDH so ziskom 16,19% (113.655) p.h.o.v. a SMK so ziskom 13,24% (92.927) p.h.o.v. Čo znamenalo, že všetky politické subjekty, ktoré splnili min. kvótu 5% získali 3 poslanecké mandáty, s výnimkou SMK, ktorá získala iba 2 poslanecké mandáty. V komparácii s ostatnými slovenskými národnými parlamentnými voľbami (2007) bol prekvapením iba zisk ĽS-HZDS, resp. jej strata voličov počas troch rokov, od volieb do EP do volieb do NR SR.
Prvé voľby, a to krátko po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie, nemohli ani inak dopadnúť. SDKÚ-DS bola nositeľom európskej integračnej politiky, musela svoju pozíciu obhájiť. Z tohto pohľadu dokonca možno považovať jej zisk za určitú prehru alebo aspoň nepotvrdenie vedúcej politickej pozície, keďže kontroverzné ĽS-HZDS a demagogický SMER ostali len v tesnom závese v rozmedzí cca 1.420 p.h.o.v. Ak by som predbehol nasledujúce myšlienky a skúsil určiť víťaza euro parlamentných volieb metódami, ktorými sa ho pokúsili určiť lídri politických strán po ostatných voľbách do EP, tak sa ponúka viacero možnosti:
1. Koalícia vs. opozícia 2004
Vtedajšia vládna koalícia získala spolu 8 poslaneckých mandátov, čo bola nadpolovičná väčšina z prislúchajúcich 14 pre Slovenskú republiku. Parlamentná opozícia tak získala zvyšných 6 mandátov. Ak vezmeme do úvahy, že v roku 2004 držala vládna koalícia ako tak pokope, možno tieto voľby označiť ako víťazstvo vládnych strán. A to aj z dôvodu, že Ficov SMER si uvedomoval vzrastajúcu podporu, avšak stále sa nevedel vysporiadať s otázkou povolebnej spolupráce, keďže navonok odmietal tak Dzurindovu SDKÚ-DS ako aj Mečiarovu ĽS-HZDS. A teda úspech vládnych strán bol o to väčší, že opozícia nebola jednotná, preto by sa vtedajší výsledok z tohto pohľadu dal označiť aj ako 8 ku 3+3.
2. Víťazstvo na ľavo – pravej osi 2004
Vtedajšiu vládnu koalíciu kreovali predovšetkým pravicové (konzervatívne) strany, z ktorých najväčšia sa často prezentovala skôr ako stredo-pravá. Dôležité však je, že všetky z nich boli na ľavo-pravej osi výrazne na pravo. Taktiež netreba zabúdať na fakt, že rovnako tak ĽS-HZDS, hoci sa označuje za stranu ľudovú, má bližšie k stredo-pravému smerovaniu, ako k stredo-ľavému. Z tohto pohľadu by teda bolo možné označiť za slovenského víťaza euro parlamentných volieb 2004 pravicové, resp. stredo-pravicové strany, a to bez akejkoľvek výraznejšej debaty.
3. víťazstvo vzhľadom na získané poslanecké mandáty a očakávania politických subjektov 2004
Ako som už vyššie uviedol, určiť víťaza volieb na základe získaných mandátov sa nedá. Teda víťaz by sa dal určiť len na základe získaných hlasov voličov, čo je uvedené už vyššie. Otázkou ostáva, či sa SDKÚ-DS ako víťaz týchto volieb s takýmto víťazstvom uspokojí ako líder eurointegrácie. Politikom je blízke vždy hľadať argumenty, ako aj prehru charakterizovať ako svoju výhru. Hoci SDKÚ-DS bola lídrom integračnej politiky, dokázala európske voľby vyhrať len s náskokom 0,05 % p.h.o.v., čo bol minimálne varovný signál. Mikuláš Dzurinda sa pred voľbami diplomaticky vyhol odpovedi na otázku, aký výsledok (koľko poslaneckých mandátov) by jeho SDKÚ-DS potešilo, uspokojilo. Neskorší výsledok volieb zhodnotil slovami (14.6.2004): „Dámy a páni, prvé historické voľby do Európskeho parlamentu priniesli Slovenskej demokratickej a kresťanskej únii radosť. V SDKÚ sa veľmi tešíme z toho, že sme tieto prvé voľby vyhrali.“ Monika Beňová ako líder eurokandidátky SMERu krátko pred voľbami do EP (13.4.2004) na základe zverejnenej štúdie London School of Economics and Political Science a Trinity College o budúcom zložení Európskeho parlamentu po júnových voľbách 2004 celkom reálne zhodnotila situáciu, keď touto štúdiou definovaných 5 poslaneckých mandátov, ktoré mali pripadnúť strane SMER spochybnila a vyjadrila očakávanie dvoch, najviac troch mandátov.
Záverom by som teda mohol povedať, že historicky prvým víťazom volieb do Európskeho parlamentu sa skutočne stala SDKÚ-DS Mikuláša Dzurindu a stredo-pravé politické subjekty. Ale zároveň voľby potvrdili narastajúcu podporu sociálnej demokracie na Slovensku.
S víťazom ostatných volieb do Európskeho parlamentu a určením ich víťaza je, zdá sa, problém. Keďže na Slovensku ktosi nevie, čo znamená vyhrať a čo prehrať, resp. povyšuje kolektívnu "takmer-výhru" nad individuálnu totálnu výhru, a to už od prezidentských volieb. Slovami politikov, Slovensko buď nemá víťaza volieb do Európskeho parlamentu 2009 a všetci sú porazení alebo naopak, má kolektívneho víťaza a nikto nie je porazený.
Pezidentské voľby boli prvou vážnou a alarmujúcou prehrou parlamentnej opozície. Aj napriek tomu s výsledkom, ktorý dosiahla Iveta Radičová, bola opozícia spokojná, SDKÚ-DS hovorí o využití jej potenciálu aj v budúcnosti. Opozičné strany začínajú od tohto obdobia hrať nebezpečnú hru s nejasným výsledkom. Kolektívny úspech (nestotožňovať pojem úspech s pojmom výhra) povyšujú nad individuálnu prehru. Je to blízke najmä SDKÚ-DS, ktorá si ako najsilnejšia opozičná a zároveň pravicová strana nemôže dovoliť neúspech. Ani jedna z opozičných politických strán si nepriznala prehru, hoci všetky v týchto voľbách prehrali. Naopak, usilujú sa presvedčiť verejnosť, že oni sú tými, kto skutočne voľby vyhral, kto bude ovplyvňovať chod Európy najbližších 5 rokov. Pravda je v skutočnosti kdesi v strede, ale aj tak, víťaz volieb je len jeden a je ním vládny SMER-SD Roberta Fica. Robert Fico: „...výsledok, ktorý SMER – sociálna demokracia dosiahol v týchto voľbách do Európskeho parlamentu, považujeme za víťazný a dúfam, že o tom niet ani potreby nejako špeciálne diskutovať.“
V poradí druhé slovenské voľby do Európskeho parlamentu potvrdili naše prvenstvo v najnižšej volebnej účasti spomedzi, dnes už dvadsiatich siedmych členských štátov EÚ, kedy sa volieb zúčastnilo len 19,64 % všetkých oprávnených voličov. A títo hlasovali a rozhodli o takomto výsledku: SMER-SD 32,01 % (264.722) p.h.o.v., SDKÚ-DS 16,98 % (140.426) p.h.o.v., SMK 11,33 % (93.750) p.h.o.v., KDH 10,87 % (89.905), ĽS-HZDS 8,97 % (74.241) a posledný subjekt, ktorý získal viac ako minimálnych 5% p.h.o.v. bola SNS so ziskom 5,55 % (45.960) p.h.o.v. V porovnaní s voľbami z roku 2004 tak má po voľbách 2009 v Európskom parlamente zastúpenie každý parlamentný subjekt, ktorý prešiel aj národnými voľbami v júni 2007. V čom teda spočíva skresľovanie výsledkov volieb zo strany opozície?
Predchádzajúce výsledky volieb som analyzoval na základe troch premís, vychádzajúcich z argumentácie politických lídrov, ktorou oni analyzovali výsledky volieb súčasných. A to preto, aby som mohol porovnať ich postoje k víťazstvu ako pojmu v roku 2004 a v roku 2009.
1. Koalícia vs. opozícia 2009
V podstate podobná situácia ako v 2004. Súčet poslaneckých mandátov, ktoré získala vládna koalícia je 7 z 13, čiže získali väčšinu. Parlamentnej opozícii tak ostalo zvyšných 6 mandátov. Znamená to však výhru koalície? Nie, ale zároveň to neznamená výhru opozície. Ide len o výhru SMERu Roberta Fica, keďže tento získal 5 poslaneckých mandátov a stal sa jednoznačným a nespochybniteľným víťazom týchto volieb. Ostatné dva mandáty, ktoré po jednom pre koalíciu deklarujú ĽS-HZDS a SNS sú len mandátmi do počtu rovnako tak, ako aj vo vládnej koalícii sú len do počtu. Počty však nepustia, vo vzťahu vláda vs. opozícia 7:6.
2. Víťazstvo na ľavo – pravej osi 2009
Toto je azda jediná oblasť, v ktorej sa dá polemizovať o otázke, kto slovenské euro parlamentné voľby vlastne vyhral. Celá európska dvadsať sedmička doslova zmietla socialistické subjekty z ich pozícii v Európskom parlamentne a Strana európskych socialistov (PES) utrpela porážku v strate necelej 1/3 (58) poslaneckých mandátov. Európe tak budú aj naďalej vládnuť stredo-pravé politické subjekty na čele s Európskou ľudovou stranou (EPP). Práve toto nabáda slovenských opozičných (stredo-pravých) lídrov k vyhláseniam, že víťazom volieb na Slovensku je de iure Robert Fico, de facto však slovenská pravicová politika. Slovenské socialistické spektrum politických strán na Slovensku pokrýva jediná relevantná politická strana, a tou je Ficov SMER-SD. Ten získal individuálne už spomínaných 5 mandátov. Pravicové spektrum, aj keď väčšinou lídri hovoria o stredo-pravých stranách, pokrývajú v podstate všetky ostatné strany, ktoré sa do EP po ostatných voľbách dostali a tie spolu získali zvyšných 8 mandátov. Problém je, že ide o spektrum strán od ľudovej ĽS-HZDS až po takmer extrémistickú SNS. V tomto jedinom prípade môžeme však povedať, že víťazstvo je naozaj čiastočne aj na strane opozičných strán, ale iba víťazstvo kolektívne. Kartami by ešte mohla zamiešať príslušnosť týchto stredo-pravých subjektov k európskym frakciám, čo by však nič nemenilo na tom, že súčtovo vyhrali stredo-pravé nad stredo-ľavými politickými stranami.
3. víťazstvo vzhľadom na získané poslanecké mandáty a očakávania politických subjektov 2009
Bez akejkoľvek širšej diskusie sa totálnym víťazom týchto volieb vzhľadom na získané poslanecké mandáty stal SMER-SD. Odľahčene možno tvrdiť, že tento zobral jeden poslanecký mandát SDKÚ-DS a jeden KDH, ktoré naopak, oproti ostatným voľbám stratili v prospech SMER-SD až 1/3 svojich poslaneckých mandátov. Výsledok vzhľadom na získané, resp. stratené mandáty potvrdil určité trendy na slovenskej politickej scéne. SMER-SD je v súčasnosti dominujúcou politickou stranou a ostatné za ním výrazne zaostávajú. SDKÚ-DS si drží svoju stabilnú podporu cca 16 až 18%, avšak do hry a jej voličského elektorátu začína vstupovať Sulíková Sloboda a Solidarita, pre ktorú boli historické prvé voľby (nielen európske) úspechom, a to aj napriek tomu, že skončila pod potrebnou 5% hranicou vstupu do parlamentu (4,71% p.h.o.v.)
Záverom možno teda konštatovať, že hoci sa opozičné strany usilujú presvedčiť sami seba a aj verejnosť, že voľby boli aj ich úspechom, nie je tomu tak. Najmä ako vezmem do úvahy fakt, že medzi SDKÚ-DS a KDH je stále určitá rivalita a trauma z rozdelenia pôvodnej SDK. Zároveň stále platí, že SMK dnes nie je relevantným partnerom v opozícii, nakoľko sa čoraz viac radikalizuje, v niektorých prípadoch nemá problém hlasovať spoločne s koalíciou a okolností ostatných dní nasvedčujú tomu, že bude mať čo robiť, aby v nasledujúcich voľbách obhájila parlamentné pozície vzhľadom na štiepenie Csáky vs. Bugár. Je teda potrebné celkom otvorene a triezvo priznať, že víťazom volieb do Európskeho parlamentu 2009 sa na Slovensku stal vládny SMER-SD Roberta Fica. Taktiež je treba priznať, že vnímanie víťazstva vzhľadom na ľavo – pravú os je tiež falošné, keďže slovenské stredo-pravé politické subjekty, najmä členovia EPP nedokázali tejto frakcii zabezpečiť takú podporu, akú jej poskytovali doteraz, ale naopak, slovenská pravica oslabila frakciu EPP o dva poslanecké mandáty. Taká je skutočná pravda!
*p.h.o.v. – platných hlasov oprávnených voličov
Pri písaní článku boli použité štatistické údaje zverejnené na stránkach Štatistického úradu SR a vyjadrenia politikov zverejnené na doménach jednotlivých politických strán.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára