Keď 7+1 nie je spolu osem

Aktualizované znenie o stanovisko ĽS-HZDS a p. Milana Belicu (v závere)

V predchádzajúcom článku som v úvode spomenul tzv. sci-fi číselnú kombináciu 7+1, ktorá by podľa jej autorov a sympatizantov mala spolu predstavovať súčet rovnajúci sa osem. Osem vyšších územných celkov. Túto číselnú kombináciu si osvojili média, politici, karikaturisti, verejnosť a čo mňa osobne prekvapuje i mnohí politickí analytici. Je však táto číselná kombinácia správna? Som presvedčený, že vo svojej podstate nie je! Vo svojej všeobecnosti sa však správnou zdá.

Slovenská politická scéna sa v ostatných rokoch stala bipolárnou. Na jednej – ľavicovej strane stojí dominantný SMER-SD Roberta Fica, na druhej – pravicovej strane stojí už menej dominantná SDKÚ-DS Mikuláša Dzurindu. Niekde medzi nimi alebo okolo nich pôsobia menšie politické strany, ktoré sa svojou politikou vyhranili a teda nie je problém určiť, kto s kým do vlády pôjde a kto s kým nie. Aj keď na Slovensku nie je problém akákoľvek povolebná spolupráca (viď. Rusko vs. Dzurinda, Mečiar vs. Fico). Táto bipolarita sa oveľa menej tlačí do reálnej politiky na regionálnej a komunálnej úrovni. Nie je ničím neobvyklým, ak sa v regiónoch utvárajú ľavo-pravé koalície, ktoré sa dokážu spoločne vyhraniť voči svojim partnerom vo veľkej politike. Nie je ničím neobvyklým, ak sa ľavo-pravé strany vedia po regionálnych alebo komunálnych voľbách dohodnúť na spoločnom ovládnutí zastupiteľstva, opäť na úkor partnerov z veľkej politiky. Boli práve takéto regionálne dohody tými, čo spôsobili počtárske chyby pri vyhodnocovaní ostatných volieb predsedov vyšších územných celkov, teda definovanie nepresnej výslednej kombinácie 7+1?

Opäť si pre ilustráciu pomôžem karikatúrou z denníka SME (autor Shooty). Ten celkom výstižne zobrazil Slovensko ako vešiak, na ktorom je zavesených osem županov predstavujúcich ôsmich predsedov vyšších územných celkov, teda županov. Shooty je karikaturista, teda nemusí rozmýšľať nad počtami a výsledkami volieb. A zdá sa, že ani nerozmýšľal. Rovnako ako všetci ostatní, len prevzal kombináciu 7+1 a túto prekreslil. Modrý župan znázornený v ľavej (západnej) časti vešiaka patrí „modrému“ Pavlovi Frešovi, ostatných sedem červených županov vpravo od modrého patrí tým predsedom, ktorí kandidovali a aj uspeli s podporou najsilnejšej politickej strany na Slovensku, s podporou červeného SMERu. A tu sa niekde stála chyba! Rozoberme si jednotlivých úspešných novozvolených predsedov VÚC podľa ich politického zaradenia a podpory, s ktorou do volieb išli:

• Pavol Frešo – člen SDKÚ-DS; kandidoval s podporou tzv. stredopravej koalície SDKÚ-DS, KDH, SMK, OKS a SAS; Bratislavský samosprávny kraj

• Tibor Mikuš – nezávislý kandidát (?), v minulosti člen ĽS-HZDS; kandidoval s podporou strán SMER-SD, HZD, SNS a Nová demokracia; Trnavský samosprávny kraj

• Milan Belica – nezávislý kandidát, v minulosti člen ĽS-HZDS; kandidoval s podporou strán SMER-SD, SDKÚ-DS a KDH; Nitriansky samosprávny kraj

• Vladimír Maňka – podpredseda strany SMER-SD; kandidoval s podporou materskej strany SMER-SD a ĽS-HZDS; Banskobystrický samosprávny kraj

• Pavol Sedláček – nominant ĽS-HZDS; kandidoval za koalíciu ĽS-HZDS a SMER-SD, Trenčiansky samosprávny kraj

• Juraj Blanár – krajský predseda strany SMER-SD; kandidoval s podporou SMER-SD, SNS, ĽS-HZDS, HZD, SZS a SF; Žilinský samosprávny kraj

• Peter Chudík – člen strany SMER-SD; kandidoval s podporou SMER-SD, ĽS-HZDS, HZD a SZS; Prešovský samosprávny kraj

• Zdenko Trebuľa – člen strany SMER-SD; kandidoval s podporou koalície strán SMER-SD, SMK, ĽS-HZDS, HZD, SF, SOS, Most-Híd a Liga

Bez ďalšej hlbšej analýzy je zrejmé, že akokoľvek by sme chceli, nie je možné výsledky týchto volieb vyhodnotiť 7+1 v prospech SMERu. Kandidáti SMERu, ktorí sú zároveň jeho členmi získali len 4 kreslá predsedov VÚC. Ďalej možno povedať, že dve kreslá predsedov VÚC získali nezávislí kandidáti, a to Milan Belica, ktorý v minulosti pôsobil v ĽS-HZDS, ale z tejto strany vystúpil a za nezávislého je označovaný aj Tibor Mikuš v Trnavskom kraji, hoci tento je riadnym predsedom mimoparlamentnej a pomerne bezvýznamnej strany Nová demokracia. Jedno kreslo v Bratislavskom kraji získal Pavol Frešo ako člen SDKÚ a jedno kreslo v Trenčianskom kraji Pavol Sedláček ako nominant ĽS-HZDS (nepodarilo sa mi zistiť, či nominant ĽS-HZDS rovná sa aj člen tejto strany, s touto otázkou som sa obrátil na ĽS-HZDS; pozn. autora). Teda bez zreteľa na volebné koalície, ktoré jednotlivých kandidátov podporovali, avšak ktorých existencia končí s uzavretím volebných miestností, by sme mohli výsledok volieb predsedov VÚC číselne vyjadriť takto: 4 (kandidát SMERu) + 2 (po jednom SDKÚ-DS a ĽS-HZDS) + 2 (nezávislý kandidát), t.j. 4+2+2, rovná sa spolu 8.

Ako vznikla sci-fi kombinácia 7+1? Ponúka sa jediná možná odpoveď, ktorá je opätovne vo svojej podstate nesprávna, i keď vo všeobecnosti sa správnou môže zdať. Tou je, že výsledky volieb predsedov VÚC boli uskutočnené nie na základe politickej príslušnosti jednotlivých kandidátov, ale na základe politickej podpory, s ktorou tieto voľby vyhrali. Aj v takomto prípade je podľa mňa kombinácia 7+1 nesprávna, i keď nie až v takej miere ako keď ju hodnotíme z hľadiska politickej príslušnosti jednotlivých kandidátov. Uvedenú číselnú kombináciu totiž spochybňuje už len jeden kraj, a to nitriansky. Ako som vyššie uviedol, predsedom Nitrianskeho VÚC sa opätovne stal Milan Belica (3x v rade; pozn. autora), ktorý bol dlhoročným členom strany Vladimíra Mečiara, a z ktorej len začiatkom tohto roka vystúpil bez vstupu do inej politickej strany. Milan Belica sa tak stal nezávislým kandidátom s podporou strán SMER-SD, SDKÚ-DS a KDH. Teda s podporou jednej, i keď dominantnej ľavicovej strany a dvoma stredopravými stranami. Je teda správne tohto víťazného kandidáta pripisovať len strane Roberta Fica? Domnievam sa, že nie je, že práve tento znovuzvolený predseda VÚC najviac, a to v prípade použitia jednej alebo druhej analýzy, narúša toľko vžitú kombináciu drvivého víťazstva strany SMER nad pravicovými stranami čo sa týka otázky predsedov samosprávnych krajov.

Je pravdou, že vyjadrenie výsledkov týchto volieb v pomere 7+1 je najjednoduchším možným, nakoľko vyjadruje víťazstvo koalícií a nie kandidátov a jednotlivých strán. Aj v takomto prípade je však nesprávnym, keďže ako som uviedol, v Nitrianskom VÚC spoločnú koalíciu na podporu predsedu VÚC tvorili tak SMER-SD ako aj SDKÚ-DS, čiže nie je možné jednoznačne určiť, že tento víťaz je víťazstvom SMER-SD alebo SDKÚ-DS. Ak by som však zobral do úvahy, že členom tejto koalície bolo aj KDH, v takomto prípade sa skôr ponúka možnosť, že Milan Belica je víťazstvom stredopravých strán, teda že jeho víťazstvo by nemalo byť tak exaktne pripisované SMERu. Vzhľadom na politickú minulosť (príslušnosť) Milana Belicu, ako aj podporu politických strán v roku 2001 a 2005, kedy ho podporovali skôr stredo-ľavé subjekty sa k takémuto záveru neuchýlim, ale ponechám ho len v rovine, že Milan Belica nie je jednoznačným víťazom strany SMER-SD, ale že je kolektívnym víťazom vo zvláštnych národnostných podmienkach daného samosprávneho kraja!

Poznámky na záver:
1. nakoľko mi nie je jasná politická príslušnosť Pavla Sedláčka (viď vyššie), požiadal som ĽS-HZDS o stanovisko, či Pavol Sedláček je i členom strany alebo bol iba ich nominantom pre voľby predsedu VÚC.
Stanovisko ĽS-HZDS zo dňa 8.12.2009: ,,p. Pavol Sedláček je roky členom a funkcionárom ĽS HZDS. Taktiež je členom Republikového predstavenstva strany." Tlačové informačné oddelenie ĽS-HZDS. Na základe stanoviska ĽS-HZDS si teda ako autor článku kladiem otázku: možno člena ĽS-HZDS považovať za jasného víťaza strany SMER-SD? Myslím si, že nie!

2. nakoľko otázka víťazstva Milana Belicu v Nitrianskom VÚC je pomerne diskutabilná a nie každý čitateľ môže súhlasiť s mojou prezentáciou, požiadal som o stanovisko priamo Milana Belicu, či sa on osobne cíti byť víťazom strany SMER-SD, keďže ho tak médiá a politici samotní prezentujú v číselnej kombinácii 7+1.
Stanovisko p. Milana Belicu poskytnuté prostredníctvom jeho hovorcu (PhDr. Stanislav Katrinec) zo dňa 8.12.2009: „Nie je podstatné, ako sa cítim ja, ale podstatná je politická realita, ktorá je nasledovná: Na funkciu predsedu NSK som nekandidoval, ako nezávislý, ale ako nestraník na kandidátke troch strán – SMER - SD, SDKÚ – DS a KDH. Keby som kandidoval, ako nezávislý, musel by som ku kandidačnej listine priložiť aj petíciu s tisíckou platných podpisov. Ďalej je podstatná politická váha jednotlivých strán, ktoré ma kandidovali, a tá je daná ich poradím, čiže 1. SMER – SD, 2. SDKÚ – DS a 3. KDH. To je určené počtom ich poslancov tak v národnom, ako aj – a to v tomto prípade predovšetkým – v regionálnom parlamente. Čiže, ja ako predseda NSK musím a budem rešpektovať silu i rozhodnutia poslaneckého zboru a v ňom aj poslancov jednotlivých strán, ktorých počty určili voliči.“ Na základe uvedeného stanoviska p. Belicu dopĺňam ako autor článku nasledujúce: v NSK bola aj na úrovni poslancov kreovaná tzv. veľká slovenská koalícia z týchto strán: SMER-SD, ĽS-HZDS, SDKÚ-DS a KDH, ktorá spolu získala 38 mandátov, SMK získala 13 mandátov a 3 mandáty získali nezávislí kandidáti. Vyvstáva otázka, do akej miery je podstatné zatriedenie jednotlivých poslancov mimo koalíciu, teda rozdeliť 54 poslaneckých mandátov nie podľa volebnej koalície, ale podľa straníckej príslušnosti novozvolených poslancov. Vzhľadom na charakter kraja, v ktorom sa utvárajú koalície predovšetkým na národnostnom princípe a nie "politických hodnotách" (ľavica vs pravica) je podľa mňa ďalšie politické delenie zbytočným. Naďalej teda trvám na tom, že staronový župan v NSK nemôže byť exaktne braný ako víťaz strany SMER-SD, a teda že kombinácia 7+1 je vo svojej podstate kombináciou nesprávnou.

3. do zverejnenia článku ani ĽS-HZDS ani Milan Belica na moju žiadosť nereagovali. V prípade, ak sa tak stane po zverejnení článku, ich reakciu doplním. reakcie boli doplnené okamžite po ich obdržaní, teda dňa8.12.2009

Klame Štefan Hríb?

Martin Šutovec, verejnosti známy ako karikaturista denníka SME (Shooty) reagoval na výsledky volieb do vyšších územných celkov svojou karikatúrou, kde vyobrazil vešiak s ôsmymi županmi vo farebnej kombinácii 7+1 v prospech červenej farby. Aj priemerný čitateľ mal pochopiť, že ide o vyjadrenie pomeru získania postov predsedov vyšších územných celkov medzi pravicou a ľavicou na Slovensku (viď obr.). Pohľad na túto karikatúru mne osobne pripomínal aj mapu českej republiky po ostatných krajských voľbách, kedy táto bola celá oranžová (farba českých socialistov) a len Praha ostala modrá (rovnako ako na Slovensku, farba českej pravice). Už pri tejto karikatúre som sa pozastavil. Áno, aj preto, že takýto pohľad a uvedomenie si, že socialisti ovládli Slovensko už aj na úrovni regiónov, je zdrvujúci. Oveľa viac ma však zarazili počty, s ktorými takmer všetci, a to vrátane politikov, kalkulujú pri vyhodnocovaní samosprávnych volieb. Stále sa pracuje s číselnou kombináciou 7+1.

Neviem či práve táto sci-fi kombinácia alebo nezvyčajné teplé zimné počasie vyprovokovali Štefana Hríba k tomu, aby sa nepriamo i on vyjadril k výsledku ostatných volieb (tu). Prečo nepriamo? Lebo len pasívne prijal tú nesprávnu kombináciu 7+1 a s ňou pracoval, aj to nie celkom presvedčivo. Jeho hlavnou ideou, ktorú prezentoval vo videu na stránkach .tyžden.sk, je obvinenie Mikuláša Dzurindu z jeho neférovosti. Hríb pritom sám poskytol svojim jednoduchým a zrejme v myslení pasívnym divákom hodnotenie tak neférové, že je až otázne, kto z tejto dvojice je viac neférovy. Osobne si myslím, že Štefan Hríb! Najväčšou prekážkou, ktorú Hríb vidí vo férovosti osoby Mikuláša Dzurindu je fakt, že pred voľbami pravicová koalícia zvolala spoločnú tlačovku, v ktorej informovala voličov, prečo je potrebné a správne podporiť spoločného kandidáta Pavla Freša vo voľbách na post predsedu bratislavského samosprávneho kraja. Je nutné upozorniť, že Pavol Frešo nielen že bol kandidátom pravicovej koalície (SDKÚ-DS, KDH, SMK, OKS, SaS), ale zároveň bol a stále je členom strany SDKÚ-DS. Po II. kole volieb a úspechu Pavla Freša v bratislavskom kraji jeho víťazstvo spontánne ohlásili a oslávili ľudia z prostredia SDKÚ-DS. Víťaztvo Pavla Freša po zverejnení neoficiálnych výsledkov ohlásili spoločne Mikuláš Dzurinda, samotný Pavol Frešo a Lucia Žitňanská ako šéfka bratislavskej regionálnej štruktúry strany. Následne po zverejnení oficiálnych výsledkom II. kola volieb SDKÚ-DS usporiadala oficiálnu tlačovú besedu, opätovne za účasti tria Dzurinda, Frešo a Žitňanská. Toto je prvý fakt, ktorý vadí Štefanovi Hríbovi. Že na prvej a predvolebnej tlačovke boli predsedovia všetkých politických subjektov, ktoré sa rozhodli podporiť Pavla Freša na post župana, avšak na povolebnej tlačovke boli už len predstavitelia SDKÚ-DS. Podľa Hríba ide o zneužitie značky a mena politických strán na získanie podpory a po výhre o ich neslušné zahodenie niekam do zabudnutia a prezentovanie individuálneho víťaztva jednej strany a jej kandidáta. Je tomu skutočne tak? Áno, ako som už vyššie uviedol, povolebná tlačovka bola čisto „modrá“ a predstavitelia ostatných strán predvolebnej koalície prijali tento fakt s rozčarovaním (tu). Nie s nejakým výrazným. Podľa mňa sa uvedené viac dotklo novinárov a Hríba, ako samotných ostatných členov tejto koalície. Ako z názvu článku vyplýva, mojím cieľom nie je obhajoba takéhoto konania SDKÚ-DS, skôr zamyslenie sa nad nepravdou Štefana Hríba, keďže tento patrí, a je potrebné to otvorene priznať, k subjektom formovania verejnej mienky.

Štefan Hríb pomerne neobjektívne zhodnotil mediálne vystúpenie politických predstaviteľov SDKÚ-DS, keď ostal len v rovine, že predstavitelia tejto strany „ukradli“ víťazstvo ostatným stranám. Tlačovka SDKÚ-DS je verejne prístupná na stránkach SDKÚ-DS (tu). Preto som si ju niekoľkokrát pustil a pokúsil som sa analyzovať, čo sa snažili Dzurinda, Frešo a Žitňanská posunúť občanom. Všetci traja predstavitelia strany sa vo svojom príhovore poďakovali za spoluprácu aj ostatným členom predvolebnej koalície. Teda žiaden z nich nešiel tak výlučne po straníckej línii, aby sa dalo hovoriť o ukradnutom víťazstve! Mikuláš Dzurinda vo svojom príhovore poďakoval Pavlovi Frešovi za to, že zvládol úlohu a tlak počas celej kampane. V troch prípadoch použil neurčitý plurál, kedy z kontextu možno chápať, že hovoril o stredopravej koalícii, v dvoch prípadoch osobitne poďakoval KDH a v štyroch prípadoch použil plurál, kedy z kontextu možno chápať, že mal na mysli skôr vlastnú stranu, ako volebnú koalíciu. Pavol Frešo počas svojho príspevku používal neurčitý plurál. Z kontextu bolo zrejmé, že minimálne v dvoch prípadoch hovorí o stredopravej koalícii, teda je predpoklad, že pri použití plurálu nehovoril len o SDKÚ-DS. Všetkým kritikom a najmä Štefanovi Hríbovi odporúčam pozrieť si záznam tejto tlačovky a pozornosť venovať najmä poslednému príspevku Lucie Žitňanskej. Táto osobitne a hneď dvakrát poďakovala a menovala členov stredopravej koalície, konkrétne KDH, OKS, SMK a SaS, dvakrát poďakovala stredopravej koalícii ako celku (či už určito alebo neurčito) a iba raz, opakujem raz, spomenula priamo SDKÚ-DS. Buď sú Mikuláš Dzurinda a jeho strana takí nešikovní, že nevedia na vlastnej tlačovke preferovať a tlačiť sami seba, alebo sa chceli, i keď bez partnerov, poďakovať voličom za podporu ako strana a na úrovni predsedu samosprávneho kraja ako člen stredopravej koalície bez opomenutia ostaných partnerov. Na základe vyššie uvedenej analýzy sa domnievam, že pravda je bližšie k tej druhej alternatíve!

Ďalšími dôkazmi Štefana Hríba o neférovosti Mikuláša Dzurindu mali byť dva až tri príklady. Je smutné, že autor videa, ktorý ide prezentovať sám seba a svoj názor, si nie je pri samotnom nakrúcaní istý tým, koľko príkladov vlastne uvedie. Nakoniec skončil pri dvoch. Jedným z jeho argumentov voči Mikulášovi Dzurindovi bol samotný vznik SDKÚ v roku 2000. Pre všetkých pasívnych čitateľov, zdôrazňujem ešte raz, Štefan Hríb po 9 rokoch existencie SDKÚ-DS skritizoval Mikuláša Dzurindu za vznik a okolnosti vzniku tejto strany. Skôr, ako jeho tvrdenie vyvrátim alebo aspoň uvediem na pravú mieru, by som sa chcel pána Hríba spýtať, kde bol dlhých deväť rokov, prečo vznik SDKÚ kritizuje až dnes? Hríb sa nemýli v tom, prečo vznikla SDK ako päťkoalícia ani v tom, že táto bola z dôvodu „hádzania polien“ zo strany vládnych strán nútená ešte pred voľbami zmeniť svoj charakter z koalície politických strán na politickú stranu. Už v ďalšom hodnotení sa však Hríb mýli, kedy označil samotnú SDK za veľkú politickú stranu. A to aj napriek tomu, že z hľadiska teórie politických strán možno SDK označiť za stranu elitnú, nakoľko sa obmedzila len na 150 členov, ktorí reprezentovali túto stranu na kandidátnej listine pre parlamentné voľby 1998. Štefan Hríb označil stranu so 150 členmi za veľkú stranu! Ak by sme sa ďalej chceli oprieť o teóriu politických strán, aby nevznikol pocit, že zavádzam čitateľa, strana ako taká spĺňala dlhodobo koncepciu strany vo verejnej funkcii a takmer úplne absentoval prvok strany radových členov. SDK nemala členskú základňu, nemala radových členov, nemala žiadnu fungujúcu regionálnu štruktúru. SDK nebola v žiadnom prípade veľkou politickou stranou, v tomto sa Štefan Hríb naozaj pomýlil alebo účelovo zaviedol svojich pasívnych divákov, čitateľov. V zápätí Hríb dospel k záveru, že po voľbách sa mala SDK ako strana rozdeliť, jej 150 členov sa malo vrátiť do svojich materských strán a tieto strany mali ísť ďalej individuálne. V praxi by to znamenalo, že strana, ktorá skončila v parlamentných voľbách 1998 na druhom mieste s rozdielom len 0,67% platných hlasov oprávnených voličov za víťazným HZDS, by po voľbách neexistovala, poslanci za ňu zvolení by boli členmi iných poslaneckých klubov a iných strán. Je treba priznať, že primárna dohoda bola takáto. Na strane druhej vyvstáva otázka, ako Mikuláš Dzurinda a čím ovplyvnil ostatných členov SDK, ktorí sa spolu s ním rozhodli ostať v pôvodnej SDK a nevrátiť sa späť do materskej strany? Najväčším kritikom myšlienky SDK ako strany bol Ján Čarnogurský z KDH, KDH bolo tým subjektom, ktoré najviac volalo po rozdelení SDK na pôvodné materské strany. Z Hríbovho ďalšieho vysvetlovania vyplýva, že hovorí o rozdelení strany až po kreovaní vlády a až po rozbehnutí činnosti NR SR pod taktovkou novej vládnej koalície. Čo by sa však stalo v prípade, ak by sa všetci okrem Dzurindu rozhodli, že sa vrátia do materskej strany a SDK zanikne, a to bez toho, aby sa Dzurinda vrátil späť do KDH? Bol by na čele vlády predseda bez politického krytia, hoci celá vláda by bola politická? Akú životnosť by mal takýto predseda vlády? Akú životnosť by mala takáto vláda? Prečo ak bol Mikuláš Dzurinda presvedčený, že SDK v neskoršom štádiu (pri zakladaní SDKÚ) už v koncepcii catch-all strany je lepšou alternatívou, Štefan Hríb z neho robí zlodeja členov iných politických strán. Chce nás Štefan Hríb presvedčiť, že Dzurinda držal a drží napr. Mikloša s Kukanom v SDKÚ-DS proti ich vôli? Pán Hríb, toto snáď nie?!

Ďalším argumentom Štefana Hríba je druhá vláda Mikuláša Dzurindu a najmä otázka počtu a charakteru vyšších územných celkov a fakt, že v tejto otázke Mikuláš Dzurinda nevyšiel v ústrety SMK ako členovi vlády. A členovi koalície, vďaka ktorej bol Dzurinda predsedom svojej druhej vlády. Konkrétny bol len v otázke územno-správneho členenia Slovenska a spomenul „mnohé ďalšie veci.“ Škoda absencie konkrétnosti, opäť pravdepodobne slabá príprava pána Hríba na vlastný monológ. Je treba priznať, že o samosprávnom usporiadaní krajiny a decentralizácii štátnej moci začala rokovať ešte prvá vláda Mikuláša Dzurindu a nie ako nás presviedča Hríb, že Dzurinda sklamal SMK v druhej vláde. V prvej vláde presadzovali SOP a SDĽ model 8+8 (VÚC+kraj), zatiaľ čo kresťanskí demokrati na čele s SDK a KDH model 12+12. SMK, a to by som chcel p. Hríbovi pripomenúť, za aktívnej maďarskej politiky M. Duraya, bola ochotná podporiť model 12+12, avšak vyžadovala si národnostné ústupky. NR SR schválila model ôsmych samosprávnych krajov na svojom rokovaní 4. júla 2001 (zákon č. 302/2001 Z. Z.) teda ešte v čase vládnej koalície SDKÚ, KDH, SDĽ, SOP a SMK. Nie ako Štefan Hríb klamlivo uvádza, že model ôsmych VÚC bol presadený až v druhej vláde Mikuláša Dzurindu (Hríb priamo nehovorí o druhej vláde, jeho zmienka o ANO však nedáva inú možnosť, len aby poslucháč, divák pochopil, že išlo o druhú vládu; programové vyhlásenie vlády 2002 nehovorí nič o zmene počtu VÚC, čiže opäť platí, že Dzurinda nemohol Bugárovi v tejto veci pred vznikom jeho druhej vlády nič sľúbiť, a teda nemohol si tým vynútiť podporu SMK a následne po kreovaní vlády nedodržať svoj sľub. Ak áno, pýtam sa, prečo SMK hlasovala za dôveru takejto vláde? pozn. autora). Štefan Hríb sa v krátkom monológu už druhý krát významne pomýlil alebo účelovo zaviedol svojich pasívnych divákov, čitateľov. To, o čom hovorí Štefan Hríb sa stalo v polovici roka 2001, kedy bol prijatý zákon o VÚC definujúci osem samosprávnych krajov a nie model dvanástich, na ktorom trvala SMK. Ďalší priebeh kauzy, keď Bugár oznámil odchod SMK z vlády, však naznačuje, že vôľa rokovať nechýbala Dzurindovi a SDKÚ, ale skôr ostatným koaličným partnerom, ktorí sa usilovali vytlačiť SMK z vlády (viac tu). V tomto článku sú zhrnuté kauzy druhej vlády Mikuláša Dzurindu, z ktorých je zrejmé, že k rozkolu Dzurinda vs. Bugár v tejto druhej vláde nedošlo.

Štefan Hríb, ako som už uviedol, je subjektom, ktorý formuje verejnú mienku. Umožňuje mu to predovšetkým fakt, že je považovaný za konzervatívneho intelektuála, ktorého v týchto časoch Slovensko potrebuje. Podľa mňa by sme pri hodnotení Štefana Hríba pokojne mohli ostať len pri pojme konzervatívec a zbytočne ho nerozširovať o intelektuála. Tou významnejšou premennou, ktorá z Hríba robí to, čím dnes Hríb vo svete médií je, je fakt, že jeho diváci a čitatelia sú v prijímaní jeho argumentov laxní až pasívni. To, čo Hríb povie je pravdou bez hľadania ďalšej pravdy a faktov. Preto si dnes Hríb môže dovoliť falošne a príkro zhodnotiť Dzurindu s vedomým, že toto jeho hodnotenie bude mať úspech. Minimálne v tomto prípade je zrejmé, že Štefan Hríb ponúkol svojim fans polovičné, neúplne a účelovo upravené informácie za účelom vykreslenia svojej pravdy. Jedinou jeho pravdou bolo, že na tlačovke boli len členovia SDKÚ-DS, vo všetkom ostatnom zavádzal a klamal.

Nakoľko sa moje hodnotenie vyjadrenia Štefana Hríba pomerne rozšírilo, o sci-fi kombinácii 7+1 ako výsledku volieb na posty predsedov samosprávnych krajov bude samostatný článok.

p.s. o stanovisko, prečo SDKÚ-DS nepozvala na túto tlačovku aj ostatných členov predvolebnej koalície som požiadal priamo Ústrednú kanceláriu SDKÚ-DS, do zverejnenia článku nereagovali.

Ako to záhradník nepresadil, ale pohnojil!

Kúpil som si dlho neobrábaný pozemok, na ktorom neusporiadane rástli stromy. 14. novembra bol krásny jesenný deň, ktorý som využil na prácu na tomto pozemku, záhrade. Divoko rastúce stromy som opiloval od tých konárov, ktoré boli nezdravé, a ktoré stromu a celej záhrade viac škodili, ako prinášali úžitok. S odstupom týždňa a po vyhodnotení tohto kroku som dospel k záveru, že táto záhrada potrebuje výraznejšiu zmenu, ako len opílenie pár kusov stromov. Pre svoju modernosť a pôžitok môj a náš, ale aj ľudí, ktorí prídu do tejto záhrady na návštevu, potrebuje táto záhrada presadenie niektorých stromov. No mnohé z nich sú už staré a hlboko zakorenené, preto mi neostáva nič iné, len tieto úplne spíliť, korene vykopať a potom spáliť.

Branislav Záhradník, bývalý člen SDKÚ-DS, po kauze „Nastal čas na zmenu“ chvíľu nezávislý a dnes takmer spätý s Občianskymi kandidátmi, postavil svoju predvolebnú kampaň na župana Bratislavského samosprávneho kraja na heslách, ktoré ho mali s týmto krajom viac spojiť, ako ho skutočne spájajú. Neustále chcel niečo presadiť, ako správny Záhradník, neustále chcel dávať prednosť doprave atď. Kandidoval ako nezávislý kandidát s podporou Občianskych kandidátov. Bol Záhradník naozaj nezávislým kandidátom alebo sa ešte len nestihol stať členom strany, v ktorej nevedia ani len toľko, že plurál adjektív sa píše vždy mäkko [1]. Pre pochopenie súvislosti si Vám dovoľujem predstaviť moju skromnú analýzu doterajšieho pôsobenia Branislava Záhradníka, jeho nerozlučných kolegov, jeho predvolebnú kampaň ako nezávislého kandidáta a jej hodnoty, pozriem sa na pozadie strany, ktorá ho tak všemožne chcela presadiť a nakoniec sa pokúsim pochopiť, ktoré hodnoty spájajú Branislava Záhradníka s hodnotami Vladimíra Bajana.

Branislav Záhradník ako osoba, manažér/právnik
- podľa životopisu, ktorý Branislav Záhradník (22. marec 1973) zverejnil na svojej stránke ako kandidát na župana BSK, má dnes tento človek ukončené vzdelanie na dvoch vysokých školách, a to PhDr. na Filozofickej fakulte Univerzite Komenského v Bratislave (v odbore televízna a rozhlasová žurnalistika; 1995 Mgr., 2000 PhDr.; pozn. autora) a Mgr. z Fakulty práva Bratislavskej vysokej školy práva (podobne ako mnohé iné známe osobnosti, ani jeho práca nie je k nahliadnutiu cez online knižnicu školy; pozn. autora).
Sám Branislav Záhradník sa označuje, zrejme podľa dosiahnutého vzdelania, za manažéra a právnika a jedným z jeho dôvodov, prečo sa rozhodol kandidovať na župana je aj dôvod, že si myslí, že tento by mal mať manažérske schopnosti, ktoré mu umožnia riadiť tímy ľudí. Ako sa sám Branislav Záhradník na svojej stránke priznal, citujem: „zakladal a budoval som vlastné firmy. Viem sa preto vžiť do kože malého podnikateľa, či živnostníka.“ V tomto je treba nechať za pravdu Branislavovi Záhradníkovi, len v obchodnom registri sa jeho meno vyskytuje viac, ako kohokoľvek z nás, hoci slogan Občianskych kandidátov hovorí „ľudia ako Vy.“

Záhradník svoje manažérske skúsenosti opiera skôr o pôsobenie vo väčších inštitúciách, akými nie sú len dnes už nefungujúce malé podniky alebo vlastná živnosť, a to o pôsobenie v spoločnosti RECAR Slovensko, a.s. (v ktorej bol predsedom predstavenstva a dnes je členom Dozornej rady), ktorá je dcérskou spoločnosťou Dopravného podniku Bratislava, a.s. (so 100% účasťou Mesta Bratislava), v ktorom je predsedom predstavenstva ten istý Branislav Záhradník (hovorcom DPB, a.s. je Bc. Peter Kavecký, ktorý je zhodou okolností i predsedom Občianskych kandidátov, a ktorý bol v čase šéfovania Branislava Záhradníka v STV hovorcom televízie a manažérom jej komunikačného centra; pozn. autora), už spomenutým Dopravným podnikom Bratislava, a.s. a krátkym pôsobením v úlohe šéfa Slovenskej televízie. Je treba otvorene povedať, že všetky tieto čelné funkcie vo veľkých „firmách“ získal Záhradník najmä vďaka svojmu dovtedajšiemu politickému zaradeniu, a to ako člen SDKÚ-DS. Nevyhral žiaden verejný konkurz, nebol vystavený výberovému konaniu, skrátka bol politický dosadený.

Branislav Záhradník ako kandidát na župana
Život Branislava Záhradníka je viac ako spätý s komunálnou politikou, od roku 1998 je v komunálnej politike bez prestávky. Aj napriek tomu sám o sebe tvrdí, že je „viac manažér, ako komunálny politik.“ [2] Ako som už vyššie napísal, jeho niekdajšie politické zaradenie ho predurčovalo k tomu, aby sa dostal k manažérskym postom v organizáciách, v ktorých má mesto Bratislava svoju účasť. Po tomto vyhlásení je však na zváženie, či Branislav Záhradník nekandiduje práve kvôli tejto možnosti a nie kvôli mestskej časti, či kraju.

Branislav Záhradník sa oháňal tým, že je kandidátom ľudí, nie politickej strany. Aj napriek tomu sa nebránil podpore strany, ktorá nevznikla z presvedčenia, že by mohla ľuďom v kraji poskytnúť niečo nové, ale vznikla, aby uľahčila život tým kandidátom, ktorí chceli kandidovať na poslancov BSK, ktorí s jej podporou nemuseli zbierať podpisy občanov. A aj označenie „občiansky kandidát“ znie predsa lepšie ako „politický kandidát“, ale len do chvíle, kým si človek neuvedomí, že ide taktiež o politickú stranu. Pýtam sa teda na vzájomnú dohodu Občianskych kandidátov a Branislava Záhradníka. Alebo táto politická strana, tvorená podľa slov jej vlastného predsedu Bc. Petra Kaveckého troma ľuďmi, má také bohaté zázemie, že si môže dovoliť oblepiť bratislavský vyšší územný celok bilbordami Branislava Záhradníka úplne nezištne a bez nároku na odmenu? A možno sa len Bc. Kavecký chcel odvďačiť svojmu dobrému šéfovi z STV a DPB, a.s. za vždy ponúknuté lukratívne miesto!

Branislav Záhradník sa vlastnými slovami cíti byť silný na to, aby zodpovedne viedol BSK. Stačí byť však silným alebo si na vedenie BSK treba nájsť aj chvíľu času? Branislav Záhradník je v súčasnosti poslancom za mestskú časť Karlova Ves, mestským poslancom a dokonca aj poslancom BSK, zároveň vykonáva funkciu predsedu predstavenstva DPB, a.s. a iné, nie menej zodpovedné funkcie a aj napriek tomu si trúfal kandidovať na župana bratislavského kraja. Buď Záhradníkov deň má viac ako 24 hodín, buď Záhradník vôbec nespí alebo Záhradník nevykonáva svoje funkcie so všetkou vážnosťou. Pretože ja som nikde na jeho oficiálnych stránkach nepostrehol, že by sa ktorejkoľvek dovtedajšej funkcie po zvolení za predsedu BSK vzdal. A len spomeniem, že Branislav Záhradník si ponechal zadné vrátka a v tých istých voľbách, v ktorých kandidoval na župana, kandidoval opäť aj na poslanca vyššieho územného celku a aj ním bol s 2749 hlasmi zvolený!

Branislav Záhradník ako politik a človek blízky OK
Branislav Záhradník sa stal súčasťou SDKÚ-DS nie z vlastnej vôle, ale v dôsledku fúzie Demokratickej únie so Slovenskou demokratickou a kresťanskou úniou v roku 2000. Od tej doby bol jej aktívnou súčasťou, dá sa povedať, že využíval všetky výhody členstva. Až do doby, kým nebol spolu s ostatnými signatármi „Nastal čas na zmenu“ zo strany vylúčený. Pozoruhodné je, ako všetci títo ľudia (Bajan, Záhradník, Líška, Murgaš, Gašparovič a iní) začnú kritizovať donedávna vlastnú stranu až vtedy, ak už táto nie je prostriedkom ich prospechu. Pozoruhodné je, ako sa všetci z nich do svojich funkcií dostali najmä vďaka politickému pozadiu, ktoré je dnes pre nich skôr príťažou alebo akýmsi prostriedkom na ďalšie budovanie kariéry v podobe kritiky dovtedajšieho.

Branislav Záhradník, hoci nezávislý, má viac spoločného s Občianskymi kandidátmi, ako len záujem o post župana. Strana Občianski kandidáti vznikla ako zastrešenie politického odpadu hľadajúceho si práve takéto zastrešenie. Nedá sa povedať, že by sa v nej zoskupili ľudia, ktorí boli vyhodení z SDKÚ-DS, nakoľko táto strana nevznikla v základných premisách politických strán – zoskupenie ľudí rovnakého názoru s cieľom získať a vykonávať moc. Táto strana vznikla, ako som už vyššie napísal, len ako strana, ktorá má uľahčiť život týmto „nezávislým“ kandidátom. Do akej miery je takýto kandidát naozaj nezávislý, z čoho bude takáto politická strana žiť je diskutabilné, v druhom prípade nejasné, ba až podozrivé. Pretože v skutočnosti nejde o žiadnych nezávislých kandidátov, ide o nečlenov politickej strany kandidujúcich na kandidátke politickej strany. Rovnako tak kandidoval aj Branislav Záhradník. Hoci svoju kandidatúru na post šéfa bratislavskej župy oprel o petíciu s podpismi občanov, svoju kandidatúru za poslanca zastupiteľstva BSK oprel už o podporu politickej strany. Aký nezávislý kandidát?

Čo Branislav Záhradník pohnojil?
Dá sa povedať, že celú svoju kampaň. Na prvý pohľad spojenie samého seba s istou víziou zmien je fajn. Ale postaviť kampaň na chválení sa dobre vykonávanou funkciou predsedu predstavenstva DPB, a.s. je už kúsok vedľa. Pretože do tejto funkcie bol zvolený práve preto, aby ju vykonával zodpovedne a v prospech občanov, čiže odmenou za to mu nemá byť naša vďaka v podobe zvolenia za župana BSK. Branislav Záhradník bol šéfom verejnoprávnej televízie, dnes šéfuje hromadnej doprave. Najnovšie by chcel šéfovať celej župe, teda školstvu, infraštruktúre, sociálnej oblasti. Je však tento 36 ročný „viac manažér, ako komunálny politik“ natoľko schopný a skúsený, aby dokázal viesť zodpovedne najsilnejšiu župu na Slovensku? A to aj po zohľadnení, že väčšinu v zastupiteľstve bude mať pravicová koalícia vrátane SDKÚ-DS, ktorá mu nie je politicky najbližšia!

Branislav Záhradník však oveľa viac pohnojil svoje rozhodnutie, keď nedokázal prehrať tento boj so cťou a aspoň útechou, že bude ďalšie funkčné obdobie poslancom vyššieho územného celku, ale mal potrebu verejne podporiť pred druhým kolom kandidáta Vladimíra Bajana. Branislav Záhradník, a nech to dnes zapiera akokoľvek chce, spoločne so svojim predsedom Petrom Kaveckým (jeho činnosť v rámci SDKÚ-DS je oveľa zaujímavejšia a aktívnejšia ako Záhradníková; pozn. autora), vyšiel z rovnakého politického tábora, ako Pavol Frešo. Z pravicového! A dnes, dnes sa nehanbia verejne a otvorene podporiť Vladimíra Bajana, ktorý podobne ako Záhradník, kandiduje ako nezávislý, avšak s podporou koalície SMER-SD, ĽS-HZDS, HZD a SZS. Aj keď áno, aj Vladimír Bajan bol súčasťou tohto tábora a SDKÚ-DS opustil až v roku 2002.

Práve nedobrovoľný odchod z SDKÚ-DS je jeden zo spoločných znakov, ktorý týchto dvoch kandidátov spája. Druhým, oveľa viac zarážajúcim, je fakt, že obaja, akoby sa za svoju politickú minulosť hanbili. Zatiaľ čo Záhradník ju skromne spomenul na svojich stránkach, Bajan sa správa, akoby do roku 2002 politicky neexistoval a od volieb v roku 2005 už bol zrazu nezávislý. Akosi sa zabudol prihlásiť k svojej minulosti v SDKÚ-DS, asi pochopil, že rozumný volič by nemohol takúto zmenu názoru chápať a podporiť. Tento jav je príznačný pre všetkých tých, ktorí sa s SDKÚ-DS rozlúčili inak, ako si to oni sami želali, čoho príkladom môže byť aj niekdajší minister obrany za SDKÚ-DS Juraj Liška, ktorý pred druhým kolom voľby trenčianskeho župana podporil súčasného župana Pavla Sedláčka, opäť za koalíciu s účasťou vládneho SMERu.

Preto verím, že najbližšiu sobotu pôjdeme spolu rozhodnúť v tých krajoch, v ktorých sa rozhodnúť ešte dá. Verím, že sa pokúsime i my niečo presadiť. Nie však demagógiu, politikárčenie, schovávanie sa za inštitút nezávislosti, zadlžovanie kraja, sľuby o športovej hale. Že dáme priestorom novým a mladým tváram, ktoré so sebou môžu krajom priniesť viac energie, môžu ich očistiť od súčasných, často krát podozrivých väzieb. Pre súčasnú dobu je príznačné, že kradnúť z verejných zdrojov je skôr pýchou ako hanbou. Spoločne to môžeme zmeniť a môžeme začať vo vlastnom kraji, vo vlastnej Záhrade!


[1] pozri: Občianski kandidáti – ľudia ako my? http://zemanova.blog.sme.sk/c/209473/Obcianski-kandidati-ludia-ako-my.html

[2] pozri: branozahradnik.sk, Prečo kandidujem?
http://branozahradnik.sk/kandidatura.htm

Bojuje Mikuláš Dzurinda s veternými mlynmi?

Istá slovenská spravodajská televízia v ostatnom týždni upútavala svojich divákov k sledovaniu politickej relácie, ktorej hosťom bol predseda Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie – Demokratickej strany (SDKÚ-DS) sloganom, že emisie sa predávať nebudú a popolček rozfúkalo, čím došlo k strate politickej témy opozície vládnych strán. Hlavnou témou moderátora sa tak stala vízia slovenskej opozície do budúcnosti.

Slovensko, ak sa nestane nič mimoriadne, čo premiér Robert Fico určite nedopustí (napr. predčasné parlamentné voľby), čakajú v roku 2010 parlamentné voľby. Je teda viac ako jasné, že všetky, nielen opozičné subjekty, ostávajúci necelý rok využijú najmä na svoju prezentáciu a útoky na svojich politických súperov. Tento trend je očividný, čo je pomerne prekvapujúce, najmä vo vládnej koalícii, v ktorej sa Robert Fico rozhodol (akože) poupratovať po neporiadku napáchanom neschopnými predstaviteľmi vládnej Slovenskej národnej strany (SNS). Hoci zo strany predsedu vlády Roberta Fica (SMER-SD) došlo porušeniu koaličnej zmluvy (odobratie kresla ministra životného prostredia SNS), SNS so vztýčenou hlavou, avšak poriadnou dávkou trpkosti, oznámila, že vo vládnej koalícii ostáva, a to z dôvodu udržania politickej stability na Slovensku. SNS akoby si neuvedomovala, že vládny SMER-SD jej postupne likviduje aj posledné možné programové ciele, a to menšinovú otázku, resp. otázku ochrany slovenského národa a územia. Tri roky programovej klinickej smrti SNS, počas ktorých jej jedinou aktivitou bolo vyvolávanie národnostných vášni a stavanie dvojkrížov sa pomaly končia a vo volebnom roku SNS nemá čo svojim sympatizantom a voličom ponúknuť. A zdá sa, že jej budúce pôsobenie v parlamentných ľaviciach má v súčasnosti v rukách paradoxne Robert Fico, ktorý začal s nezvyčajne ostrou kritikou svojho koaličného partnera, nakoľko vidí, že tomuto je, slovami Jána Slotu, táto koalícia prednejšia ako záujmy (program) SNS.

Ak sa však vrátim k činnosti opozície, dve z troch parlamentných strán ohlásili určité zmeny, ktoré by im mali pomôcť poraziť (spoločnými silami) neporaziteľný vládny SMER-SD. Kresťansko-demokratické hnutie (KDH) konečne ohlásilo tak potrebnú zmenu predsedu hnutia, ktorým by sa mal stať súčasný eurokomisár Ján Fígeľ a zároveň oznámili posilnenie personálnej základne hnutia o odborníkov z praxe: Jana Žitňanská (novinár), Anton Marcinčin (bývalý poradca Svetovej banky) a Ivan Uhliarik (lekár). Rovnaký trend, ktorý je však v tejto strane dlhodobo pozorovateľným, je prilákanie odborníkov aj do radov SDKÚ-DS. Tu sa však stále váha s výmenou najsilnejšie muža v strane, čo potvrdil aj najnovší človek v tíme Eugen Jurzyca (ekonóm) slovami „Pokiaľ sa ukáže niekto, kto bude mať aj popularitu, aj ťah na bránu pri riešení problémov, tak by som s ním problém nemal, ale momentálne taký talent nevidím.“ [1] SDKÚ-DS zároveň opätovne predstavila svoj Program pre Slovensko v kríze, ktorý by mal Slovensko udržať v roli stredoeurópskeho tigra alebo aspoň dosiahnuť to, aby sa zo Slovenska nestala len akási lenivá mačka. Čo sa týka tretej opozičnej strany, Strana maďarskej koalície (SMK), táto sa dlhodobo trápi so svojim extrémistickým vedením a podobne, ako SNS, viac menšinovej politike v súčasnosti škodí, ako pomáha.

Mohlo by sa teda zdať, že minimálne dve opozičné strany sa relevantne pripravujú na volebný rok a jedna koaličná už začala s potápaním svojho súčasného partnera, s ktorým nepočíta v ďalšom volebnom období. Taktiež sa zdá, že zatiaľ čo opozičné strany budú o voliča opätovne bojovať aspoň s ako takým programom, Robert Fico opätovne siahne len po demagogických slovách o dôležitosti sociálnej politiky a sociálneho štátu a za všetky nesplnené sľuby bude zodpovedná ekonomická kríza, ktorá nemusela Slovensko zastihnúť až v takej miere ako zastihla, ak by vláda nebola najmä vo výdavkovej oblasti taká roztopašná. A sporné tendre, ktoré môžu najviac tejto vláde poškodiť, sú opätovne čiernym Petrom v rukách SNS.

Aj napriek všetkému vyššie uvedenému a možno v snahe upútať ešte viac alebo oživiť staré témy, ktoré kedysi na občana tak výrazne zapôsobili, Mikuláš Dzurinda pochybil a opakovane zneistil svojich voličov, resp. znovu oživil otázku, či nie je čas na zmenu vedenia modrej strany. A to pomerne chabým a na vode postaveným vyjadrením o manipulácii najsledovanejšej slovenskej súkromnej televízie zo strany SMERu. Robert Fico je dnes najväčším nepriateľom všetkých médií, resp. naopak, podľa Roberta Fica sú všetky média jeho nepriateľom a teda aj nepriateľom štátu. Jedinú výnimku azda tvorí politicky podchytená STV. Mikuláš Dzurinda svoje obvinenie oprel o neustálu zmenu svojho politického súpera v nedeľňajšej politickej diskusii tejto súkromnej televízie, kedy sa ním po Vladimírovi Mečiarovi (ĽS-HZDS), Dušanovi Čaplovičovi (SMER-SD) a Jánovi Počiatkovi (SMER-SD), nakoľko všetci traja svoju účasť odmietli, stal nakoniec predsa len Ján Počiatek. Toto neustále striedanie vyvolalo v Mikulášovi Dzurindovi podozrenie, že nejde o korektné správanie sa televízie, ale o politické rozhodnutia niektorej strany, podľa neho SMER-SD. A tak sa stalo, že v nedeľu so Zlaticou Puškárovou diskutoval osamotený minister financií Ján Počiatek, čím mu Mikuláš Dzurinda vyčlenil pár desiatok minút predvolebnej prezentácie bez politického oponenta. A Mikuláš Dzurinda zatiaľ bojoval na vlastnej tlačovke s veternými mlynmi.

[1] Juricza: Viem, že SDKÚ nie je bez hriechu; denník SME, 5.9.2009

Washingtonská deklarácia – epilóg zahraničného odboja

18. októbra 1918 americké noviny informovali verejnosť o Washingtonskej deklarácii – o vyhlásení samostatnosti Československa (1). V polovici októbra bolo zahraničnému odboju na čele s T.G. Masarykom jasné, že nadišla potreba svetu vyjadriť požiadavky o podobe československej štátnosti. Vyjadriť, že Rakúsko-Uhorsko pod vedením habsburskej dynastie nemá právo rozhodovať o ďalšom smerovaní Čechov a Slovákov. Vo vyhlásení bolo jasne napísané čo Česi a Slováci požadujú – žiadnu autonómiu, ale štát s republikovým zriadením, všeobecné volebné právo a odluku cirkvi od štátu (2). Prečo však bola potrebná Washingtonská deklarácia?

Americký prezident Woodrow Wilson 8. januára 1918 na pôde Kongresu vo svojich prelomových štrnástich bodoch jasne hovoril len o autonómii národom Rakúsko-Uhorska. Všetko sa však zmenilo 4. októbra 1918, kedy Rakúsko-Uhorsko zničené a na pokraji totálneho hospodárskeho zrútenia bolo ochotné poskytnúť autonómie národom v Predlitavsku. Wilson však neodpovedal na list. Od januára do októbra sa udialo veľa udalostí, ktoré ovplyvnili prezidenta Wilsona. Treba mať na zreteli najmä prítomnosť československých légií v Rusku, najmä ich význam po Čeljabinskom incidente. Boli to práve tieto vojská, ktoré sa dostali do povedomia širšej spoločnosti ako osloboditelia transibírskej magistrály. Československé légie sa pridali a aktívne zasiahli na sibírskom fronte bojujúc proti boľševikom (3). Wilson teda vedel o vojenskom potenciáli légií a určite ich chcel využiť vo svoj prospech. Je však potrebné pripomenúť, že popri tom cez leto 1918 Edvard Beneš dosiahol veľké diplomatické úspechy medzi štátmi Dohody. Už nedostával len „sladké slová“, ale písomné prehlásenia Francúzka, Veľkej Británie, Talianska a aj Japonska o uznaní československej rady ako vedúceho orgánu, o československých légiách ako súčasť dohodových vojsk a o československom národe uznanom za národ spojenecký.

Všetky uvedené fakty ovplyvnili Wilsona. Úplnou bodkou bola práve Washingtonská deklarácia, priateľská voči občanom USA, demokratická a občianska. Ľudia v USA podporovali demokratickú podobu deklarácie (4). Tým prezident Wilson dostal posledný argument pre uznanie československej štátnosti, a tak sa podriadil rozhodnutiu amerického ľudu. V ten istý deň, kedy verejnosť bola informovaná o deklarácii, Wilson spočítal posledné dni Rakúsko-Uhorska. Zaslal odpoveď Viedni i Budapešti v tom zmysle, že je na každom národe Rakúsko-Uhorska, aby sa sám rozhodol o svojom postavení. Nemá právo o nich rozhodovať ani USA, ani Viedeň s Budapešťou. Národy Rakúsko-Uhorska tým dostali právo na sebaurčenie. Americký prezident Woodrow Wilson sa tak pričinil o zničenie Rakúsko-Uhorska, ale zničil aj samotné „1000 ročné“ Uhorsko. Rozdrobil ho a definitívne pochoval v ekonomickom, hospodárskom a politickom kolapse.

Nemôžeme však zabúdať na to, že cesta k dosiahnutiu samostatnosti bola ťažká a dlhá. Bolo potrebné presvedčiť štáty Dohody, že záujem Čechov a Slovákov je bojovať a hájiť záujmy štátov Dohody a nie ústredných mocností. Vďaka Štefánikovým kontaktom na francúzskych novinárov a politikov sa podarilo Masarykovu teóriu o samostatnosti presadiť do praktickej polohy. Sú to práve zásluhy M.R. Štefánika, ktoré viedli ku kreovaniu nového dohodového vojska – československých légií. Tento dôležitý Štefánikov a Masarykov „tromf“ sa napokon stal rozhodujúcim činiteľom.

Myšlienka a sen niekoľkých ľudí o československom štáte sa napokon dosiahla. Áno, môžeme to volať sen, lebo pred prvou svetovou vojnou nikto reálne nepredpovedal takýto sled udalostí. Bola to pre väčšinu Čechov a Slovákov púha ilúzia. Ilúzia o samostatnom demokratickom Československu. Stačí si spomenúť na tajné plány Milana Hodžu o federalizácii Rakúsko-Uhorska, ktoré určite neboli len planým výmyslom národne uvedomelého romantického politika, ale boli pripravovaným projektom s následníkom cisárskeho trónu Františka Ferdinanda d´Este (5).

Nemusíme obhajovať ani bezhlavo kritizovať čechoslovakizmus, ale mali by sme ho považovať za dôležitý smer, ktorý sa prostredníctvom hlavných predstaviteľov zaslúžil najviac o vznik Československa v roku 1918. Bol to práve zahraničný odboj, ktorý vykonal najväčšie úsilie v tomto smere. A ten domáci, slovenský, formálne na čele s Dulovou SNS v Turčianskom sv. Martine, splnil svoju prácu vyhlásením Martinskej deklarácie 30. októbra 1918, ktorou sa prihlásili k Washingtonskej deklarácii.

1. ŠKVARNA, D. a kol.: Lexikón slovenských dejín. Bratislava: SPN, 1997, s. 331.

2. Ibid, s. 331-332.

3. KALISTA, Zdeněk: Stručné dejiny Československé. Praha: 1947, s. 232.

4. KOVÁČ, D. a kol.: Slovensko v 20. storočí. Prvá svetová vojna. Bratislava: VEDA, 2008, s. 294.

5. KOVÁČ, D. a kol.: Dejiny Slovenska. Bratislava: AEP, 1999, s. 212.

Svätopluk na hrad!

Slovenský premiér Róbert Fico by na Bratislavskom hrade kedysi rád videl Alexandra Dubčeka. Ako je však možné postrehnúť, pred tisícsto rokmi by mu tam nevadil aj samotný veľkomoravský kráľ Svätopluk. Treba však povedať na rovinu – chýbajú mu dôkazy o prítomnosti Svätopluka na hradnom kopci. Preto hovorí iba „o významných archeologických nálezoch“, ktoré však, ani zďaleka nie sú porovnateľné s tými v Pohanskom pri Břeclavi, Mikulčiciach či Uherskom Hradišti. Ale poďme pekne po poriadku.

Premiér už dlho v sebe živí myšlienku mať sochu Svätopluka na Bratislavskom hrade. Ťažko povedať či kedysi bol Svätopluk na Bratislavskom hrade, socha ako taká by nemusela byť veľkým prehreškom. Nie je nič výnimočné, keď sa krajiny vracajú k odkazu svojich panovníkov aj takýmto spôsobom. Je to prakticky najľahšia cesta ako oboznámiť širokú verejnosť, že toto územie kedysi dávno patrilo pod moc kráľa Svätopluka. Problém však stojí niekde inde. A to aj s opomenutím Ficoveho nového pojmoslovia „staroslovenský“ kráľ Svätopluk. Premiér si však zo Svätopluka urobil akúsi politickú oporu, ktorá mu je zrejme veľkým príkladom. Fico však berie veľkomoravské dejiny povrchne a bez kritiky.

Veľkomoravská Bratislava

Spájať meno Svätopluka s Bratislavským hradom je nadmieru odvážne. Premiérovi chýbajú dôkazy. Keď sa však trochu pozrieme do „útrob“ archeológie, Fico hľadá podporu v nasledovných faktoch – prítomnosť veľkomoravského paláca priamo v hradnom areáli, existencia sakrálnej stavby - trojloďovej baziliky – doposiaľ najväčšieho kostola na území súčasného Slovenska a bohaté nálezy miestnych veľkomoravských elít (1). K týmto faktom môžeme pridať strohé poznatky o bratislavskom podhradí za Veľkej Moravy (2). Tu však končia premiérové argumenty. Je doslova smiešne porovnávať tieto argumenty napr. s Mikulčiciami. A o tom Fico nechce určite počuť ani slovo. Ignoruje prítomnosť trinástich kostolov, najväčšieho odkrytého paláca, nespočetné archeologické objavy. Podobne by sme mohli hovoriť o sakrálnom komplexe v Uherskom Hradišti či o hradisku a veľmožskom dvorci Pohansku pri Břeclavi.

Prítomnosť sochy na hrade nie je na šťastie do určitej miery politicky a spoločensky nebezpečná. Ak napríklad socha nebude zámerne otočená na našich súčasných južných susedov, alebo ak sa socha nebude hrať na „Svätopluka – staroslovenského kráľa“ či nebude sa priamo vzťahovať na Bratislavský hrad, socha ako taká by mala splniť svoj prvoradý a skutočný význam. Nie je nič zlé, ak si ctíme vlastnú históriu aj týmto spôsobom, je však veľmi nebezpečné sochu stiahnuť do víru politických klamstiev o Veľkej Morave.

V čom spočíva výnimočnosť Svätopluka?

A Svätopluk, je to vlastne osobnosť ktorá si sochu zaslúži? Určite áno. Svätopluk za svojho života vytvoril dostatočný, keď nie nadmerný počet argumentov, aby sochu kdesi v Európe, a keď tak aj na Slovensku, jednoducho mal. Zámerne však je udané „kdesi v Európe“. Dnes síce viacerí argumentujú ako by mali jasno v zámeroch domácej i zahraničnej politiky Svätopluka. Osobne si však myslím, že sami nevieme s akými politickými zámermi máme dočinenia. Súčasní slovenskí vládni politici si myslia, že všetko čo vytvoril Svätopluk – najmä politicky a cirkevne nezávislú ríšu, dosiahol len pre blaho vlastného obyvateľstva. Ak si to myslia, sú naivní. Toto všetko bol len akýsi sprievodný produkt, ktorý mal len poslúžiť na uskutočnenie vyšších, osobných cieľov. Pre Svätopluka bola zrejme prvoradá kariéra, až potom obyvatelia jeho štátu. Povedzme si však, čo významné dosiahol a čo mohol dosiahnuť Svätopluk.

Samotný „štart“ jeho vlády ako ústredného panovníka bol poznačený veľkými aférami - zajatie Rastislava, zabitie franských správcov Veľkej Moravy – Viliama a Engelšaka či jeho velezrada a spojenie so Slavomírom. Mnoho historikov si však ťažko vysvetľuje vojenský potenciál Svätoplukovej armády, ktorý bol alfou a omegou pri vytvorení stredoeurópskej ríše. Netreba zabudnúť na získanie svetskej nezávislosti od pápeža Jána VIII. V spise bolo použité oslovenie „jedinečný/milovaný syn“, ktoré získavali veľmi blízke či politicky dôležité osoby voči pápežovi, niektorí z nich dosiahli titul rímskeho cisára. Viacerí historici upozorňujú na význam tohto spojenia. Napríklad známy český historik František Dvorník tvrdí, že Svätoplukovi mohlo ísť o získanie Bavorska, väčší politický vplyv vo Východofranskej ríši skrz získanie kráľovskej koruny, pričom sám je opatrný a netrúfa ďalej predpovedať či ambície Svätopluka zachádzali i za tento rámec (3). Karolovský rod mal vtedy pri moci slabú osobnosť – Karola Tučného, pričom samotní viacerí Karolovci mali značné problémy so zdravím. Svätopluk cítil príležitosť. V tomto období sa nachádzajú dôkazy prečo Svätopluk vytvoril tak rozsiahlu ríšu v strednej Európe. Niekde v tomto období, medzi rokmi 880-885 treba hľadať reálne možnosti Svätopluka stať sa dôležitou postavou na západe. Popredný anglický historik a profesor medievalistiky na Oxfordskej univerzite, Christopher Wickham, sa domnieva, že Svätopluk v polovici 80. rokov musel mať i značný vplyv na východobavorskú šľachtu (4). Všetky tieto pozície si mohol vybudovať len úzkym kontaktom s Franskou ríšou, a to už od začiatkov vlády v Nitre, ak nie skôr. Tak ako Východofranská ríša uprednostňovala neskôr Svätopluka II., pretože mal nemeckú matku, nie je vylúčené že východofranské kalkulácie so Svätoplukom I. mali podobný charakter. A postavenie a vplyv žien – to je celá ďalšia kapitola. Je veľmi pravdepodobné, že Svätopluk mal za ženu Nemku, sestru neskoršieho rímskeho cisára Arnulfa, menovanú v neskoršom prameni ako Gizela (5). Netreba zabúdať, že Svätopluk bol kmotrom východofranského kráľa Arnulfa, a teda krstným otcom jeho nemanželského syna Zuentibolda, čiže Svätopluka (6). A kmotrom budúceho cisára sa nemohol stať len tak akýsi panovník „z východu“.

Ako bolo možné postrehnúť zo spomenutých faktov, je mylné sa nazdávať, že Svätopluk vybudoval svoju ríšu len pre blaho svojho národa – Moravanov a predkov dnešných Slovákov. Ak by skutočne myslel na svoj národ, nedopustil by vyhnanie Metodových žiakov, či zákaz slovienskej liturgie. Nemyslel by len na vojny a krviprelievanie. Svätopluk sa správal na svoje pomery až nadmieru prozápadne. Hral svoju vlastnú „hru“, za ktorú zaplatilo jeho obyvateľstvo veľkú cenu. Či už bude alebo nebude stáť socha Svätopluka, je potrebné si uvedomiť základný rozdiel medzi politikou Rastislava a Svätopluka, ktorý spočíval v základnej podstate. Primárnym cieľom Rastislava bola politika pre ľudí, Svätopluk však najprv konal pre seba a svoj rod. A práve Rastislav by za svoje zásluhy – pre lepší, bezpečnejší a perspektívnejší život svojich ľudí mal mať sochu. Toto je rozdiel, o ktorom politici nevedia, ba možno vedia a preto uznávajú Svätopluka. Kvôli presadeniu len vlastných záujmov, nehľadiac na skutočné problémy ľudí.

1. ŠTEFANOVIČOVÁ, T.: Bratislavský hrad v 9. – 12. storočí. Bratislava : Obzor, 1975, s. 86 - 89.
2. LESÁK, B.: Veľkomoravské a poveľkomoravské obdobie 9. – 11. storočie. In: Z najstarších dejín Bratislavy. Bratislava 2004, s. 51.
3. DVORNÍK, F.:Byzantské misie u Slovanů. Praha : Vyšehrad, 1970, s. 181.
4. WICKHAM, CH.: The Inheritance of Rome: A History of Europe from 400 to 1000. New York : Viking, s. 397.
5. HAVLÍK, L. a kol.: Aventini annales biorum, in : Magnae Moraviae Fontes Historici I, trans. Bartoňková. Brno : Univerzita J.E. Purkyňu, 1966, s. 365-366.
6. HAVLÍK, L. a kol.: Reginonis chronicon, in : Magnae Moraviae Fontes Historici I, trans. Bartoňková. Brno : Univerzita J.E. Purkyňu, 1966, s. 137-138.

Nižňanský a xenofóbny prop.sk

Denník SME na svojich internetových stránkach upozornil na viaceré závažné pochybenia predstaviteľov štátu alebo štátnych inštitúcii, ktorí sa pri obhajobe svojho konania alebo konania svojich podriadených neboja odvolať na pochybné organizácie a ich webové stránky. Niekedy dokonca na stránky takých organizácii a združení, ktorým štát prostredníctvom svojich orgánov predtým zakázal činnosť (Slovenská pospolitosť).

V ostatnom prípade pochybil generálny riaditeľ Slovenskej televízie Mgr. Štefan Nižňanský. Toho pobúril článok v týždenníku .týždeň uverejnený aj na internetových stránkach pod názvom Štefan Nižňanský je neslušný človek, na ktorý chcel reagovať a využil na to internetový priestor Slovenskej televízie, kde uverejnil svoje zamyslenie sa pod názvom Kto je slušný alebo neslušný človek. Rozoberať slušnosť alebo neslušnosť p. Nižňanského mi na základe len týchto dvoch článkov neprináleží, koniec koncov vo svojej rozsiahlej eseji sa o to pokúsil sám. Tu len možno zhodnotiť, že celkom neúspešne, že aj napriek jeho obvineniu, že redaktorka .tyždňa vytrhla jeho slová z kontextu a doplnila vlastnou úvahou, čím sa pokúsila vytvoriť obraz neslušného Nižňanského, sa jemu samému ani uverejnením celej časti jeho odpovede pre Literárny týždenník nepodarilo a vlastne sa ani nijako nepokúsil vyvrátiť to, že by nezávislých (?) novinárov nepovažoval za čosi horšie, že by ich prácu znevážil. Išlo len o vyplnenie priestoru na stránkach STV, pri ktorom však predstaviteľ verejnoprávneho média závažne pochybil, keď uviedol: „Na základe doterajších skúseností s niektorými médiami si aj sám dávam otázku, na koľko sú objektívne a pravdivé informácie o niektorých novinároch, ktoré sú zverejnené na internete, a to napríklad pod hlavičkou „Kto za koho kope“ a prečo...“ [1] Nielenže týmto obvinil redaktorku Evu Čobejovú, že pri svojej práci je niekým/niečím ovplyvňovaná, ale odvolal sa na pochybnú časť stránky prop.sk, tak ako to uvádza aj Ján Glovičko vo svojom článku v SME. [2] Je pravdou, že na mennom zozname tejto rubriky sa nachádza aj novinárka Eva Čobejová. Celá táto rubrika je zostavená len na základe zahraničných finančných príspevkov poskytovaných určitým inštitúciám a médiám, a to najmä v období lámania sa slušnej a neslušnej politiky na Slovensku, teda krátko pred a krátko po roku 1998. Je treba otvorene priznať, že zo zahraničných zdrojov boli financované či už mnohé občianske združenia, média a politické strany za účelom zefektívnenia ich činnosti v boji za demokraticky a právny štát. Už menej tento priestor (Kto za koho kope) poukazuje na fakt, že mnohí „štátni“ novinári, mnohé štátne inštitúcie, že parlament a vláda kreovali najmä pred rokom 1998 také prostredie, v ktorom museli byť organizácie, inštitúcie a média, pokiaľ chceli byť nezávislými a pokiaľ chceli poukazovať na slovenské politické dianie, odkázaní len na zahraničné zdroje. Uvažovať nad tým, či pod vplyvom týchto zdrojov menili novinári svoj charakter alebo organizácie a inštitúcie sa stávali závislými a písali diktované je irelevantné. Je celkom zrejmé, že nikto nedá peniaze niekomu, kto píše čosi v príkrom rozpore s myšlienkami, ktoré vyznáva.

Oveľa viac ma však na stránkach prop.sk zaujala rubrika „Čo je prop?“ a v nadväznosti na túto rubriku aktuálna anketa na stránkach prop.sk. Ak, slovami p. Nižňanského, vytrhnem z kontextu, potom jednou z ideí prop.sk je, citujem: „Cieľom je vytvoriť rovnováhu mediálnemu spravodajstvu hlavného prúdu, ktoré je ovplyvňované záujmami nátlakových, lobistických a záujmových skupín a prezentovať iný názor, než ten v hlavnom prúde.

Účelom stránky je prispieť k porozumeniu, zodpovednosti, tolerancii a spoločenskému dialógu. Autori servera hovoria jednoznačné nie rasizmu, xenofóbii a sú proti rasovej neznášanlivosti a utláčaniu akéhokoľvek druhu. Autori stránky zároveň prehlasujú, že pomenovania príslušníkov národov, národností či skupín (Talian, Nemec, Žid, černoch, Cigán, Róm, Američan, Slovák...) sa nevzťahujú na celok a teda na všetkých príslušníkov národa, národnosti či menšiny.“ [3] (gramatické chyby uvedené v originálnom texte autor tohto článku opravil).

Je pozoruhodné, ako sa priestor, ktorý je prevažne vypĺňaný prekladmi správ svetových agentúr, snaží kreovať nezávislý status týchto správ, hoci veľké množstvo svetových agentúr dnes funguje prevažne v kapitalistickom prostredí, v ktorom „peniaze hýbu svetom“, resp. v nedemokratickom (politickom) systéme, ktorý sa vyznačuje obrovskou mierou cenzúry. Podobne tak sa autori týchto stránok neubránili cenzúre sebe vlastnej, čo je z nacionalistických textov zverejnených na stránkach prop.sk nespochybniteľné. Je pozoruhodné, ako sa exaktnému vymedzeniu rasy či národa tento priestor bráni a snaží sa ním poukázať len na jednotlivcov, nie národ či rasu ako celok. Asi za účelom ubránenia sa obvineniam z hanobenia rasy a národa. V konečnom štádiu, aký je rozdiel vo vnímaní Žida ako jednotlivca a Židov ako národa zo strany Palestíncov? No žiadny! Je pozoruhodné, ako sa priestor, ktorý odmieta akékoľvek prvky rasizmu, xenofóbie, rasovej neznášanlivosti a utláčania akéhokoľvek druhu pustí do takej ankety, akú prop.sk zverejnil práve v týchto dňoch na svojich stránkach. Na otázku „Ako možno nazvať súčasnú krízu?“ si oslovený čitateľ vyberá z možností: a) morálna; b) hospodárska; c) židovská; Hoci celý web prop.sk je plný či už skrytej alebo celkom otvorenej formy rasizmu a xenofóbie, práve táto anketa by mala otvoriť oči aj p. Nižňanskému, aby sa viac pri obhajobe samého seba neupriamoval na také stránky, ktoré sú v príkrom rozpore s verejnoprávnym záujmom. Ak chce na takýto obraz formovať Slovenskú televíziu za čoraz častejšie žiadosti o miliónové štátne dotácie, tak potom sa treba zamyslieť, či má Slovenská televízia toho správneho generálneho riaditeľa. Preto záverom je treba povedať, že ak sa generálny riaditeľ p. Nižňanský opiera o argumenty xenofóbnych internetových stránok, tak áno, p. Nižňanský je neslušný človek! A ak nie iné, stačí si spomenúť na okolnosti ako sa p. Nižňanský stal generálnym riaditeľom STV (viac aj tu).

Záverom len dodám, že medzi autormi prop.sk uvedený Marián Dudinský zomrel 26. mája 2008.

[1] Kto je slušný alebo neslušný človek.

http://stv.sk/stv/press/kto-je-slusny-alebo-neslusny-clovek/

[2] Šéf STV Nižňanský sa odvolal na článok radikálov

http://www.sme.sk/c/4952824/sef-stv-niznansky-sa-odvolal-na-clanok-radikalov.html

[3] čo je prop?

http://www.prop.sk/co%20je%20PP.htm

Aký význam mala bitka pri Bratislave?

Jednoduchá otázka. No mnohí z nás by určite mali problém odpovedať na relatívne ľahkú otázku. A mladá generácia. Vie vôbec že bola niekedy bitka pri Bratislave? Zodpovedanie tejto otázky by však nemalo robiť problém žiadnemu modernému Slovákovi. Veď ako Európania a uvedomelí Slováci 21. storočia sa sluší poznať aspoň v skratke a v správnosti vlastnú minulosť.

Od júna do augusta roku 907 sa údajne pod Bratislavou (v prameni ako Brezalauspurc) odohrala rozhodujúca bitka, ktorá veľmi pozmenila mapu vtedajšej Európy, ktorej následky mali odozvu nasledujúcich 1000 rokov, o ktorej sa aj dnes ešte (medzi historikmi) živo hovorí. V dnešnej spoločnosti prevláda názor že Brezalauspurc spomenutý v Salzburských análoch a Brezalauspurch ako prvé mesto v Uhorsku v Aventinových análoch je to isté - Bratislava. Dnes o tom niet väčších pochýb. Pochybnosti sú inde. A mohli by sme skôr povedať že pochybnosti prevládajú medzi širokou verejnosťou.

Dlho, najmä v 19. storočí naša mladá histografia pestovala v ľuďoch predstavu tejto bitky ako čiernej udalosti, ako rozhodujúci akt, kedy zašla sláva Slovákov. Samozrejme v duchu pretrvávajúceho romantizmu zmiešaného s potrebným vyjadrovaním krívd voči Slovákom. Pri tom málokto si uvedomil, že samotní naši predkovia sa nespomínali v boji. Dejiny sa písali vtedy ľahko – hľadal sa medzník zániku Veľkej Moravy, a bitka pri Bratislave bola priam ideálnym. Aký význam zohrala bitka pri Bratislave pre Slovensko a Slovákov? Z hľadiska súčasného, modernejšieho bádania? Bez zbytočného politického podtónu, bez zbytočnej ideológie a nadsadzovania faktov môžeme zastávať nasledovné tvrdenia.

Nepredstavovala koniec Veľkej Moravy. Veľká Morava ako štát pod kontrolou Mojmírovcov, resp. Mojmíra II. zrejme zanikol už na začiatku roku 907. Mojmír II. bol zrejme zabitý v bojoch proti starým Maďarom. Nasledovný problém, ktorý popri slovanskej nejednotnosti vysvitol a síce akého vojvodu postaviť na čelo Moravanov, bol taký zničujúci, že vykopal hrob tomuto štátu. Svätopluk II., ktorý ešte v roku 898 po oslobodení z bratovho väzenia, odišiel do Východofranskej ríše si uvedomoval svoju jedinečnú šancu sa stať panovníkom Veľkej Moravy. Bavori, ktorí mali „v zálohe“ Svätopluka II., chceli využiť túto šancu. Dejiny sa opakujú. Stačí si spomenúť na rok 870, kedy tiež zúfalí Bavori po vypuknutí povstania použili svojho „žolíka“ Svätopluka I. na odstránenie nepohodlného Slavomíra. Bavori vedeli že starých Maďarov treba zastaviť v nájazdoch na západ. Reštaurácia Veľkej Moravy pod záštitou spojeneckého Svätopluka II. bola ideálna možnosť. Tu treba upozorniť, že v takom prípade Východofranská ríša nemala v úmysle ničiť Veľkú Moravu. Vždy jej išlo len o spoplatnenie a podriadenie. Robila to aj pred tým a robila to aj po roku 907. Príkladom nám môže byť České kniežatstvo, neskôr kráľovstvo. Jednoducho, reštauráciou Veľkej Moravy chceli vytvoriť akúsi nárazníkovú zónu proti nomádom. A tento zámer je namieste. Ak si predstavíme čo po prehratej bitke pri Bratislave nasledovalo – hlboké prieniky Maďarov na územie nielen Bavorov, ale aj Sasov, Durínčanov a ďalej, tak tento zámer bol oprávnený. Nie je teda na mieste hovoriť o bitke pri Bratislave ako o bitke, ktorá bola záležitosťou len Bavorov a Maďarov. Ak by v nej skutočne vyhrali Bavori, na strednom Dunaji by sa zrejme obnovili staré pomery. Svätopluk II. by nastúpil na veľkomoravský trón. Veľká Morava by však bola viac poplatná k Východofranskej ríši. Bola by podriadená ako nikdy pred tým. Keď si to však porovnáme so zánikom Veľkej Moravy, tak jednoznačne táto možnosť by bola lepšia. Preto dnes hovoríme o bitke pri Bratislave, ako o osudovej bitke.

Ale nerobme zdĺhavé hypotézy. Okrem tejto pomerne známej, je ich viac, menej známych, menej reálnych. Môžeme konštatovať že bitka pri Bratislave rozhodla o životoch našich predkov na veľmi dlhú dobu. Vďaka nej môžeme oprávnene hovoriť ako o bitke, ktorá vydláždila cestu ku vzniku starých Slovákov v nasledujúcom období. Bez nej by Veľká Morava bola zrejme obnovená a Moravania ako takí by jestvovali či už na východ alebo na západ od rieky Moravy. Toto je však problematika s ktorou sa dodnes nevie popasovať politika a jej ideologické smerovanie. Pre niekoho je problém vidieť Moravanov na území Slovenska, nehovoriac či aj samotní Slováci po tejto bitke vlastne vznikli.

Preto ak sa vrátime späť k otázke – aký význam mala bitka pre Slovensko a Slovákov, tak môžeme povedať že veľmi veľký. Nebola síce jediným a primárnym faktorom, akési „trhania koristi“ medzi Čechmi, Poliakmi a Uhrami trvali prakticky celé 10. storočie, no vďačíme práve nej, že položila pevné základy maďarského hegemónu v karpatskej kotline a následne sľubné možnosti vzniku novej, diferencovanej etnicity od moravskej – vzniku Slovákov. Tento fakt treba brať na vedomie a mali by si ho zobrať k srdcu i naši zákonodarcovia, ktorí si zo starých Slovákov a z Veľkej Moravy urobili priam hračku. Hádžu s ňou, trhajú sa o ňu, navzájom si ju schovávajú a takto znehodnocujú. Poškodzujú a znesväcujú dobré meno našich predkov - starých Slovákov. Čakať však od nich zmenu postoja k tejto citlivej otázke je priam nedosiahnuteľné. Každá politika je riadená pod určitou ideológiou. A my sa len môžeme prizerať ako sa nám deformujú dejiny.

Víťaz verzus porazení !

Volebná súťaž, tak ako každá iná, môže mať jedného víťaza a jedného, resp. viacerých porazených. Ale platí, že víťaz je vždy iba jeden! Slovenská politická scéna je charakteristická svojou politickou (ne)kultúrou, aroganciou mocných a netypickou argumentáciou obhajujúcou tú ktorú pravdu. Príkladom poslednej menovanej vlastnosti môže byť výsledok ostatných volieb do Európskeho parlamentu.

Slovenská republika ešte v roku 2004 získala v rámci európskej dvadsať päťky isté prvenstvo. A nebolo to v ekonomickej, hospodárskej, vzdelanostnej či inej sfére. Týkalo sa politickej socializácie občanov. S volebnou účasťou 16,96% všetkých oprávnených voličov sme sa ocitli na poslednom, t.j. prvom od konca, mieste spomedzi všetkých členských štátov EÚ. Získanie poslaneckých mandátov vtedy kopírovalo domácu politickú scénu a podporu jednotlivých subjektov. Víťazom vtedajších euro parlamentných volieb sa stala SDKÚ-DS so ziskom 17,09% (119.954) p.h.o.v.* a nasledovali ju ĽS-HZDS 17,04% (119.582) p.h.o.v., SMER (tretia cesta) so ziskom 16,89% (118.535) p.h.o.v., KDH so ziskom 16,19% (113.655) p.h.o.v. a SMK so ziskom 13,24% (92.927) p.h.o.v. Čo znamenalo, že všetky politické subjekty, ktoré splnili min. kvótu 5% získali 3 poslanecké mandáty, s výnimkou SMK, ktorá získala iba 2 poslanecké mandáty. V komparácii s ostatnými slovenskými národnými parlamentnými voľbami (2007) bol prekvapením iba zisk ĽS-HZDS, resp. jej strata voličov počas troch rokov, od volieb do EP do volieb do NR SR.

Prvé voľby, a to krátko po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie, nemohli ani inak dopadnúť. SDKÚ-DS bola nositeľom európskej integračnej politiky, musela svoju pozíciu obhájiť. Z tohto pohľadu dokonca možno považovať jej zisk za určitú prehru alebo aspoň nepotvrdenie vedúcej politickej pozície, keďže kontroverzné ĽS-HZDS a demagogický SMER ostali len v tesnom závese v rozmedzí cca 1.420 p.h.o.v. Ak by som predbehol nasledujúce myšlienky a skúsil určiť víťaza euro parlamentných volieb metódami, ktorými sa ho pokúsili určiť lídri politických strán po ostatných voľbách do EP, tak sa ponúka viacero možnosti:

1. Koalícia vs. opozícia 2004

Vtedajšia vládna koalícia získala spolu 8 poslaneckých mandátov, čo bola nadpolovičná väčšina z prislúchajúcich 14 pre Slovenskú republiku. Parlamentná opozícia tak získala zvyšných 6 mandátov. Ak vezmeme do úvahy, že v roku 2004 držala vládna koalícia ako tak pokope, možno tieto voľby označiť ako víťazstvo vládnych strán. A to aj z dôvodu, že Ficov SMER si uvedomoval vzrastajúcu podporu, avšak stále sa nevedel vysporiadať s otázkou povolebnej spolupráce, keďže navonok odmietal tak Dzurindovu SDKÚ-DS ako aj Mečiarovu ĽS-HZDS. A teda úspech vládnych strán bol o to väčší, že opozícia nebola jednotná, preto by sa vtedajší výsledok z tohto pohľadu dal označiť aj ako 8 ku 3+3.

2. Víťazstvo na ľavo – pravej osi 2004

Vtedajšiu vládnu koalíciu kreovali predovšetkým pravicové (konzervatívne) strany, z ktorých najväčšia sa často prezentovala skôr ako stredo-pravá. Dôležité však je, že všetky z nich boli na ľavo-pravej osi výrazne na pravo. Taktiež netreba zabúdať na fakt, že rovnako tak ĽS-HZDS, hoci sa označuje za stranu ľudovú, má bližšie k stredo-pravému smerovaniu, ako k stredo-ľavému. Z tohto pohľadu by teda bolo možné označiť za slovenského víťaza euro parlamentných volieb 2004 pravicové, resp. stredo-pravicové strany, a to bez akejkoľvek výraznejšej debaty.

3. víťazstvo vzhľadom na získané poslanecké mandáty a očakávania politických subjektov 2004

Ako som už vyššie uviedol, určiť víťaza volieb na základe získaných mandátov sa nedá. Teda víťaz by sa dal určiť len na základe získaných hlasov voličov, čo je uvedené už vyššie. Otázkou ostáva, či sa SDKÚ-DS ako víťaz týchto volieb s takýmto víťazstvom uspokojí ako líder eurointegrácie. Politikom je blízke vždy hľadať argumenty, ako aj prehru charakterizovať ako svoju výhru. Hoci SDKÚ-DS bola lídrom integračnej politiky, dokázala európske voľby vyhrať len s náskokom 0,05 % p.h.o.v., čo bol minimálne varovný signál. Mikuláš Dzurinda sa pred voľbami diplomaticky vyhol odpovedi na otázku, aký výsledok (koľko poslaneckých mandátov) by jeho SDKÚ-DS potešilo, uspokojilo. Neskorší výsledok volieb zhodnotil slovami (14.6.2004): „Dámy a páni, prvé historické voľby do Európskeho parlamentu priniesli Slovenskej demokratickej a kresťanskej únii radosť. V SDKÚ sa veľmi tešíme z toho, že sme tieto prvé voľby vyhrali.“ Monika Beňová ako líder eurokandidátky SMERu krátko pred voľbami do EP (13.4.2004) na základe zverejnenej štúdie London School of Economics and Political Science a Trinity College o budúcom zložení Európskeho parlamentu po júnových voľbách 2004 celkom reálne zhodnotila situáciu, keď touto štúdiou definovaných 5 poslaneckých mandátov, ktoré mali pripadnúť strane SMER spochybnila a vyjadrila očakávanie dvoch, najviac troch mandátov.

Záverom by som teda mohol povedať, že historicky prvým víťazom volieb do Európskeho parlamentu sa skutočne stala SDKÚ-DS Mikuláša Dzurindu a stredo-pravé politické subjekty. Ale zároveň voľby potvrdili narastajúcu podporu sociálnej demokracie na Slovensku.

S víťazom ostatných volieb do Európskeho parlamentu a určením ich víťaza je, zdá sa, problém. Keďže na Slovensku ktosi nevie, čo znamená vyhrať a čo prehrať, resp. povyšuje kolektívnu "takmer-výhru" nad individuálnu totálnu výhru, a to už od prezidentských volieb. Slovami politikov, Slovensko buď nemá víťaza volieb do Európskeho parlamentu 2009 a všetci sú porazení alebo naopak, má kolektívneho víťaza a nikto nie je porazený.

Pezidentské voľby boli prvou vážnou a alarmujúcou prehrou parlamentnej opozície. Aj napriek tomu s výsledkom, ktorý dosiahla Iveta Radičová, bola opozícia spokojná, SDKÚ-DS hovorí o využití jej potenciálu aj v budúcnosti. Opozičné strany začínajú od tohto obdobia hrať nebezpečnú hru s nejasným výsledkom. Kolektívny úspech (nestotožňovať pojem úspech s pojmom výhra) povyšujú nad individuálnu prehru. Je to blízke najmä SDKÚ-DS, ktorá si ako najsilnejšia opozičná a zároveň pravicová strana nemôže dovoliť neúspech. Ani jedna z opozičných politických strán si nepriznala prehru, hoci všetky v týchto voľbách prehrali. Naopak, usilujú sa presvedčiť verejnosť, že oni sú tými, kto skutočne voľby vyhral, kto bude ovplyvňovať chod Európy najbližších 5 rokov. Pravda je v skutočnosti kdesi v strede, ale aj tak, víťaz volieb je len jeden a je ním vládny SMER-SD Roberta Fica. Robert Fico: „...výsledok, ktorý SMER – sociálna demokracia dosiahol v týchto voľbách do Európskeho parlamentu, považujeme za víťazný a dúfam, že o tom niet ani potreby nejako špeciálne diskutovať.“

V poradí druhé slovenské voľby do Európskeho parlamentu potvrdili naše prvenstvo v najnižšej volebnej účasti spomedzi, dnes už dvadsiatich siedmych členských štátov EÚ, kedy sa volieb zúčastnilo len 19,64 % všetkých oprávnených voličov. A títo hlasovali a rozhodli o takomto výsledku: SMER-SD 32,01 % (264.722) p.h.o.v., SDKÚ-DS 16,98 % (140.426) p.h.o.v., SMK 11,33 % (93.750) p.h.o.v., KDH 10,87 % (89.905), ĽS-HZDS 8,97 % (74.241) a posledný subjekt, ktorý získal viac ako minimálnych 5% p.h.o.v. bola SNS so ziskom 5,55 % (45.960) p.h.o.v. V porovnaní s voľbami z roku 2004 tak má po voľbách 2009 v Európskom parlamente zastúpenie každý parlamentný subjekt, ktorý prešiel aj národnými voľbami v júni 2007. V čom teda spočíva skresľovanie výsledkov volieb zo strany opozície?

Predchádzajúce výsledky volieb som analyzoval na základe troch premís, vychádzajúcich z argumentácie politických lídrov, ktorou oni analyzovali výsledky volieb súčasných. A to preto, aby som mohol porovnať ich postoje k víťazstvu ako pojmu v roku 2004 a v roku 2009.

1. Koalícia vs. opozícia 2009

V podstate podobná situácia ako v 2004. Súčet poslaneckých mandátov, ktoré získala vládna koalícia je 7 z 13, čiže získali väčšinu. Parlamentnej opozícii tak ostalo zvyšných 6 mandátov. Znamená to však výhru koalície? Nie, ale zároveň to neznamená výhru opozície. Ide len o výhru SMERu Roberta Fica, keďže tento získal 5 poslaneckých mandátov a stal sa jednoznačným a nespochybniteľným víťazom týchto volieb. Ostatné dva mandáty, ktoré po jednom pre koalíciu deklarujú ĽS-HZDS a SNS sú len mandátmi do počtu rovnako tak, ako aj vo vládnej koalícii sú len do počtu. Počty však nepustia, vo vzťahu vláda vs. opozícia 7:6.

2. Víťazstvo na ľavo – pravej osi 2009

Toto je azda jediná oblasť, v ktorej sa dá polemizovať o otázke, kto slovenské euro parlamentné voľby vlastne vyhral. Celá európska dvadsať sedmička doslova zmietla socialistické subjekty z ich pozícii v Európskom parlamentne a Strana európskych socialistov (PES) utrpela porážku v strate necelej 1/3 (58) poslaneckých mandátov. Európe tak budú aj naďalej vládnuť stredo-pravé politické subjekty na čele s Európskou ľudovou stranou (EPP). Práve toto nabáda slovenských opozičných (stredo-pravých) lídrov k vyhláseniam, že víťazom volieb na Slovensku je de iure Robert Fico, de facto však slovenská pravicová politika. Slovenské socialistické spektrum politických strán na Slovensku pokrýva jediná relevantná politická strana, a tou je Ficov SMER-SD. Ten získal individuálne už spomínaných 5 mandátov. Pravicové spektrum, aj keď väčšinou lídri hovoria o stredo-pravých stranách, pokrývajú v podstate všetky ostatné strany, ktoré sa do EP po ostatných voľbách dostali a tie spolu získali zvyšných 8 mandátov. Problém je, že ide o spektrum strán od ľudovej ĽS-HZDS až po takmer extrémistickú SNS. V tomto jedinom prípade môžeme však povedať, že víťazstvo je naozaj čiastočne aj na strane opozičných strán, ale iba víťazstvo kolektívne. Kartami by ešte mohla zamiešať príslušnosť týchto stredo-pravých subjektov k európskym frakciám, čo by však nič nemenilo na tom, že súčtovo vyhrali stredo-pravé nad stredo-ľavými politickými stranami.

3. víťazstvo vzhľadom na získané poslanecké mandáty a očakávania politických subjektov 2009

Bez akejkoľvek širšej diskusie sa totálnym víťazom týchto volieb vzhľadom na získané poslanecké mandáty stal SMER-SD. Odľahčene možno tvrdiť, že tento zobral jeden poslanecký mandát SDKÚ-DS a jeden KDH, ktoré naopak, oproti ostatným voľbám stratili v prospech SMER-SD až 1/3 svojich poslaneckých mandátov. Výsledok vzhľadom na získané, resp. stratené mandáty potvrdil určité trendy na slovenskej politickej scéne. SMER-SD je v súčasnosti dominujúcou politickou stranou a ostatné za ním výrazne zaostávajú. SDKÚ-DS si drží svoju stabilnú podporu cca 16 až 18%, avšak do hry a jej voličského elektorátu začína vstupovať Sulíková Sloboda a Solidarita, pre ktorú boli historické prvé voľby (nielen európske) úspechom, a to aj napriek tomu, že skončila pod potrebnou 5% hranicou vstupu do parlamentu (4,71% p.h.o.v.)

Záverom možno teda konštatovať, že hoci sa opozičné strany usilujú presvedčiť sami seba a aj verejnosť, že voľby boli aj ich úspechom, nie je tomu tak. Najmä ako vezmem do úvahy fakt, že medzi SDKÚ-DS a KDH je stále určitá rivalita a trauma z rozdelenia pôvodnej SDK. Zároveň stále platí, že SMK dnes nie je relevantným partnerom v opozícii, nakoľko sa čoraz viac radikalizuje, v niektorých prípadoch nemá problém hlasovať spoločne s koalíciou a okolností ostatných dní nasvedčujú tomu, že bude mať čo robiť, aby v nasledujúcich voľbách obhájila parlamentné pozície vzhľadom na štiepenie Csáky vs. Bugár. Je teda potrebné celkom otvorene a triezvo priznať, že víťazom volieb do Európskeho parlamentu 2009 sa na Slovensku stal vládny SMER-SD Roberta Fica. Taktiež je treba priznať, že vnímanie víťazstva vzhľadom na ľavo – pravú os je tiež falošné, keďže slovenské stredo-pravé politické subjekty, najmä členovia EPP nedokázali tejto frakcii zabezpečiť takú podporu, akú jej poskytovali doteraz, ale naopak, slovenská pravica oslabila frakciu EPP o dva poslanecké mandáty. Taká je skutočná pravda!

*p.h.o.v. – platných hlasov oprávnených voličov

Pri písaní článku boli použité štatistické údaje zverejnené na stránkach Štatistického úradu SR a vyjadrenia politikov zverejnené na doménach jednotlivých politických strán.