Keď 7+1 nie je spolu osem

Aktualizované znenie o stanovisko ĽS-HZDS a p. Milana Belicu (v závere)

V predchádzajúcom článku som v úvode spomenul tzv. sci-fi číselnú kombináciu 7+1, ktorá by podľa jej autorov a sympatizantov mala spolu predstavovať súčet rovnajúci sa osem. Osem vyšších územných celkov. Túto číselnú kombináciu si osvojili média, politici, karikaturisti, verejnosť a čo mňa osobne prekvapuje i mnohí politickí analytici. Je však táto číselná kombinácia správna? Som presvedčený, že vo svojej podstate nie je! Vo svojej všeobecnosti sa však správnou zdá.

Slovenská politická scéna sa v ostatných rokoch stala bipolárnou. Na jednej – ľavicovej strane stojí dominantný SMER-SD Roberta Fica, na druhej – pravicovej strane stojí už menej dominantná SDKÚ-DS Mikuláša Dzurindu. Niekde medzi nimi alebo okolo nich pôsobia menšie politické strany, ktoré sa svojou politikou vyhranili a teda nie je problém určiť, kto s kým do vlády pôjde a kto s kým nie. Aj keď na Slovensku nie je problém akákoľvek povolebná spolupráca (viď. Rusko vs. Dzurinda, Mečiar vs. Fico). Táto bipolarita sa oveľa menej tlačí do reálnej politiky na regionálnej a komunálnej úrovni. Nie je ničím neobvyklým, ak sa v regiónoch utvárajú ľavo-pravé koalície, ktoré sa dokážu spoločne vyhraniť voči svojim partnerom vo veľkej politike. Nie je ničím neobvyklým, ak sa ľavo-pravé strany vedia po regionálnych alebo komunálnych voľbách dohodnúť na spoločnom ovládnutí zastupiteľstva, opäť na úkor partnerov z veľkej politiky. Boli práve takéto regionálne dohody tými, čo spôsobili počtárske chyby pri vyhodnocovaní ostatných volieb predsedov vyšších územných celkov, teda definovanie nepresnej výslednej kombinácie 7+1?

Opäť si pre ilustráciu pomôžem karikatúrou z denníka SME (autor Shooty). Ten celkom výstižne zobrazil Slovensko ako vešiak, na ktorom je zavesených osem županov predstavujúcich ôsmich predsedov vyšších územných celkov, teda županov. Shooty je karikaturista, teda nemusí rozmýšľať nad počtami a výsledkami volieb. A zdá sa, že ani nerozmýšľal. Rovnako ako všetci ostatní, len prevzal kombináciu 7+1 a túto prekreslil. Modrý župan znázornený v ľavej (západnej) časti vešiaka patrí „modrému“ Pavlovi Frešovi, ostatných sedem červených županov vpravo od modrého patrí tým predsedom, ktorí kandidovali a aj uspeli s podporou najsilnejšej politickej strany na Slovensku, s podporou červeného SMERu. A tu sa niekde stála chyba! Rozoberme si jednotlivých úspešných novozvolených predsedov VÚC podľa ich politického zaradenia a podpory, s ktorou do volieb išli:

• Pavol Frešo – člen SDKÚ-DS; kandidoval s podporou tzv. stredopravej koalície SDKÚ-DS, KDH, SMK, OKS a SAS; Bratislavský samosprávny kraj

• Tibor Mikuš – nezávislý kandidát (?), v minulosti člen ĽS-HZDS; kandidoval s podporou strán SMER-SD, HZD, SNS a Nová demokracia; Trnavský samosprávny kraj

• Milan Belica – nezávislý kandidát, v minulosti člen ĽS-HZDS; kandidoval s podporou strán SMER-SD, SDKÚ-DS a KDH; Nitriansky samosprávny kraj

• Vladimír Maňka – podpredseda strany SMER-SD; kandidoval s podporou materskej strany SMER-SD a ĽS-HZDS; Banskobystrický samosprávny kraj

• Pavol Sedláček – nominant ĽS-HZDS; kandidoval za koalíciu ĽS-HZDS a SMER-SD, Trenčiansky samosprávny kraj

• Juraj Blanár – krajský predseda strany SMER-SD; kandidoval s podporou SMER-SD, SNS, ĽS-HZDS, HZD, SZS a SF; Žilinský samosprávny kraj

• Peter Chudík – člen strany SMER-SD; kandidoval s podporou SMER-SD, ĽS-HZDS, HZD a SZS; Prešovský samosprávny kraj

• Zdenko Trebuľa – člen strany SMER-SD; kandidoval s podporou koalície strán SMER-SD, SMK, ĽS-HZDS, HZD, SF, SOS, Most-Híd a Liga

Bez ďalšej hlbšej analýzy je zrejmé, že akokoľvek by sme chceli, nie je možné výsledky týchto volieb vyhodnotiť 7+1 v prospech SMERu. Kandidáti SMERu, ktorí sú zároveň jeho členmi získali len 4 kreslá predsedov VÚC. Ďalej možno povedať, že dve kreslá predsedov VÚC získali nezávislí kandidáti, a to Milan Belica, ktorý v minulosti pôsobil v ĽS-HZDS, ale z tejto strany vystúpil a za nezávislého je označovaný aj Tibor Mikuš v Trnavskom kraji, hoci tento je riadnym predsedom mimoparlamentnej a pomerne bezvýznamnej strany Nová demokracia. Jedno kreslo v Bratislavskom kraji získal Pavol Frešo ako člen SDKÚ a jedno kreslo v Trenčianskom kraji Pavol Sedláček ako nominant ĽS-HZDS (nepodarilo sa mi zistiť, či nominant ĽS-HZDS rovná sa aj člen tejto strany, s touto otázkou som sa obrátil na ĽS-HZDS; pozn. autora). Teda bez zreteľa na volebné koalície, ktoré jednotlivých kandidátov podporovali, avšak ktorých existencia končí s uzavretím volebných miestností, by sme mohli výsledok volieb predsedov VÚC číselne vyjadriť takto: 4 (kandidát SMERu) + 2 (po jednom SDKÚ-DS a ĽS-HZDS) + 2 (nezávislý kandidát), t.j. 4+2+2, rovná sa spolu 8.

Ako vznikla sci-fi kombinácia 7+1? Ponúka sa jediná možná odpoveď, ktorá je opätovne vo svojej podstate nesprávna, i keď vo všeobecnosti sa správnou môže zdať. Tou je, že výsledky volieb predsedov VÚC boli uskutočnené nie na základe politickej príslušnosti jednotlivých kandidátov, ale na základe politickej podpory, s ktorou tieto voľby vyhrali. Aj v takomto prípade je podľa mňa kombinácia 7+1 nesprávna, i keď nie až v takej miere ako keď ju hodnotíme z hľadiska politickej príslušnosti jednotlivých kandidátov. Uvedenú číselnú kombináciu totiž spochybňuje už len jeden kraj, a to nitriansky. Ako som vyššie uviedol, predsedom Nitrianskeho VÚC sa opätovne stal Milan Belica (3x v rade; pozn. autora), ktorý bol dlhoročným členom strany Vladimíra Mečiara, a z ktorej len začiatkom tohto roka vystúpil bez vstupu do inej politickej strany. Milan Belica sa tak stal nezávislým kandidátom s podporou strán SMER-SD, SDKÚ-DS a KDH. Teda s podporou jednej, i keď dominantnej ľavicovej strany a dvoma stredopravými stranami. Je teda správne tohto víťazného kandidáta pripisovať len strane Roberta Fica? Domnievam sa, že nie je, že práve tento znovuzvolený predseda VÚC najviac, a to v prípade použitia jednej alebo druhej analýzy, narúša toľko vžitú kombináciu drvivého víťazstva strany SMER nad pravicovými stranami čo sa týka otázky predsedov samosprávnych krajov.

Je pravdou, že vyjadrenie výsledkov týchto volieb v pomere 7+1 je najjednoduchším možným, nakoľko vyjadruje víťazstvo koalícií a nie kandidátov a jednotlivých strán. Aj v takomto prípade je však nesprávnym, keďže ako som uviedol, v Nitrianskom VÚC spoločnú koalíciu na podporu predsedu VÚC tvorili tak SMER-SD ako aj SDKÚ-DS, čiže nie je možné jednoznačne určiť, že tento víťaz je víťazstvom SMER-SD alebo SDKÚ-DS. Ak by som však zobral do úvahy, že členom tejto koalície bolo aj KDH, v takomto prípade sa skôr ponúka možnosť, že Milan Belica je víťazstvom stredopravých strán, teda že jeho víťazstvo by nemalo byť tak exaktne pripisované SMERu. Vzhľadom na politickú minulosť (príslušnosť) Milana Belicu, ako aj podporu politických strán v roku 2001 a 2005, kedy ho podporovali skôr stredo-ľavé subjekty sa k takémuto záveru neuchýlim, ale ponechám ho len v rovine, že Milan Belica nie je jednoznačným víťazom strany SMER-SD, ale že je kolektívnym víťazom vo zvláštnych národnostných podmienkach daného samosprávneho kraja!

Poznámky na záver:
1. nakoľko mi nie je jasná politická príslušnosť Pavla Sedláčka (viď vyššie), požiadal som ĽS-HZDS o stanovisko, či Pavol Sedláček je i členom strany alebo bol iba ich nominantom pre voľby predsedu VÚC.
Stanovisko ĽS-HZDS zo dňa 8.12.2009: ,,p. Pavol Sedláček je roky členom a funkcionárom ĽS HZDS. Taktiež je členom Republikového predstavenstva strany." Tlačové informačné oddelenie ĽS-HZDS. Na základe stanoviska ĽS-HZDS si teda ako autor článku kladiem otázku: možno člena ĽS-HZDS považovať za jasného víťaza strany SMER-SD? Myslím si, že nie!

2. nakoľko otázka víťazstva Milana Belicu v Nitrianskom VÚC je pomerne diskutabilná a nie každý čitateľ môže súhlasiť s mojou prezentáciou, požiadal som o stanovisko priamo Milana Belicu, či sa on osobne cíti byť víťazom strany SMER-SD, keďže ho tak médiá a politici samotní prezentujú v číselnej kombinácii 7+1.
Stanovisko p. Milana Belicu poskytnuté prostredníctvom jeho hovorcu (PhDr. Stanislav Katrinec) zo dňa 8.12.2009: „Nie je podstatné, ako sa cítim ja, ale podstatná je politická realita, ktorá je nasledovná: Na funkciu predsedu NSK som nekandidoval, ako nezávislý, ale ako nestraník na kandidátke troch strán – SMER - SD, SDKÚ – DS a KDH. Keby som kandidoval, ako nezávislý, musel by som ku kandidačnej listine priložiť aj petíciu s tisíckou platných podpisov. Ďalej je podstatná politická váha jednotlivých strán, ktoré ma kandidovali, a tá je daná ich poradím, čiže 1. SMER – SD, 2. SDKÚ – DS a 3. KDH. To je určené počtom ich poslancov tak v národnom, ako aj – a to v tomto prípade predovšetkým – v regionálnom parlamente. Čiže, ja ako predseda NSK musím a budem rešpektovať silu i rozhodnutia poslaneckého zboru a v ňom aj poslancov jednotlivých strán, ktorých počty určili voliči.“ Na základe uvedeného stanoviska p. Belicu dopĺňam ako autor článku nasledujúce: v NSK bola aj na úrovni poslancov kreovaná tzv. veľká slovenská koalícia z týchto strán: SMER-SD, ĽS-HZDS, SDKÚ-DS a KDH, ktorá spolu získala 38 mandátov, SMK získala 13 mandátov a 3 mandáty získali nezávislí kandidáti. Vyvstáva otázka, do akej miery je podstatné zatriedenie jednotlivých poslancov mimo koalíciu, teda rozdeliť 54 poslaneckých mandátov nie podľa volebnej koalície, ale podľa straníckej príslušnosti novozvolených poslancov. Vzhľadom na charakter kraja, v ktorom sa utvárajú koalície predovšetkým na národnostnom princípe a nie "politických hodnotách" (ľavica vs pravica) je podľa mňa ďalšie politické delenie zbytočným. Naďalej teda trvám na tom, že staronový župan v NSK nemôže byť exaktne braný ako víťaz strany SMER-SD, a teda že kombinácia 7+1 je vo svojej podstate kombináciou nesprávnou.

3. do zverejnenia článku ani ĽS-HZDS ani Milan Belica na moju žiadosť nereagovali. V prípade, ak sa tak stane po zverejnení článku, ich reakciu doplním. reakcie boli doplnené okamžite po ich obdržaní, teda dňa8.12.2009

Klame Štefan Hríb?

Martin Šutovec, verejnosti známy ako karikaturista denníka SME (Shooty) reagoval na výsledky volieb do vyšších územných celkov svojou karikatúrou, kde vyobrazil vešiak s ôsmymi županmi vo farebnej kombinácii 7+1 v prospech červenej farby. Aj priemerný čitateľ mal pochopiť, že ide o vyjadrenie pomeru získania postov predsedov vyšších územných celkov medzi pravicou a ľavicou na Slovensku (viď obr.). Pohľad na túto karikatúru mne osobne pripomínal aj mapu českej republiky po ostatných krajských voľbách, kedy táto bola celá oranžová (farba českých socialistov) a len Praha ostala modrá (rovnako ako na Slovensku, farba českej pravice). Už pri tejto karikatúre som sa pozastavil. Áno, aj preto, že takýto pohľad a uvedomenie si, že socialisti ovládli Slovensko už aj na úrovni regiónov, je zdrvujúci. Oveľa viac ma však zarazili počty, s ktorými takmer všetci, a to vrátane politikov, kalkulujú pri vyhodnocovaní samosprávnych volieb. Stále sa pracuje s číselnou kombináciou 7+1.

Neviem či práve táto sci-fi kombinácia alebo nezvyčajné teplé zimné počasie vyprovokovali Štefana Hríba k tomu, aby sa nepriamo i on vyjadril k výsledku ostatných volieb (tu). Prečo nepriamo? Lebo len pasívne prijal tú nesprávnu kombináciu 7+1 a s ňou pracoval, aj to nie celkom presvedčivo. Jeho hlavnou ideou, ktorú prezentoval vo videu na stránkach .tyžden.sk, je obvinenie Mikuláša Dzurindu z jeho neférovosti. Hríb pritom sám poskytol svojim jednoduchým a zrejme v myslení pasívnym divákom hodnotenie tak neférové, že je až otázne, kto z tejto dvojice je viac neférovy. Osobne si myslím, že Štefan Hríb! Najväčšou prekážkou, ktorú Hríb vidí vo férovosti osoby Mikuláša Dzurindu je fakt, že pred voľbami pravicová koalícia zvolala spoločnú tlačovku, v ktorej informovala voličov, prečo je potrebné a správne podporiť spoločného kandidáta Pavla Freša vo voľbách na post predsedu bratislavského samosprávneho kraja. Je nutné upozorniť, že Pavol Frešo nielen že bol kandidátom pravicovej koalície (SDKÚ-DS, KDH, SMK, OKS, SaS), ale zároveň bol a stále je členom strany SDKÚ-DS. Po II. kole volieb a úspechu Pavla Freša v bratislavskom kraji jeho víťazstvo spontánne ohlásili a oslávili ľudia z prostredia SDKÚ-DS. Víťaztvo Pavla Freša po zverejnení neoficiálnych výsledkov ohlásili spoločne Mikuláš Dzurinda, samotný Pavol Frešo a Lucia Žitňanská ako šéfka bratislavskej regionálnej štruktúry strany. Následne po zverejnení oficiálnych výsledkom II. kola volieb SDKÚ-DS usporiadala oficiálnu tlačovú besedu, opätovne za účasti tria Dzurinda, Frešo a Žitňanská. Toto je prvý fakt, ktorý vadí Štefanovi Hríbovi. Že na prvej a predvolebnej tlačovke boli predsedovia všetkých politických subjektov, ktoré sa rozhodli podporiť Pavla Freša na post župana, avšak na povolebnej tlačovke boli už len predstavitelia SDKÚ-DS. Podľa Hríba ide o zneužitie značky a mena politických strán na získanie podpory a po výhre o ich neslušné zahodenie niekam do zabudnutia a prezentovanie individuálneho víťaztva jednej strany a jej kandidáta. Je tomu skutočne tak? Áno, ako som už vyššie uviedol, povolebná tlačovka bola čisto „modrá“ a predstavitelia ostatných strán predvolebnej koalície prijali tento fakt s rozčarovaním (tu). Nie s nejakým výrazným. Podľa mňa sa uvedené viac dotklo novinárov a Hríba, ako samotných ostatných členov tejto koalície. Ako z názvu článku vyplýva, mojím cieľom nie je obhajoba takéhoto konania SDKÚ-DS, skôr zamyslenie sa nad nepravdou Štefana Hríba, keďže tento patrí, a je potrebné to otvorene priznať, k subjektom formovania verejnej mienky.

Štefan Hríb pomerne neobjektívne zhodnotil mediálne vystúpenie politických predstaviteľov SDKÚ-DS, keď ostal len v rovine, že predstavitelia tejto strany „ukradli“ víťazstvo ostatným stranám. Tlačovka SDKÚ-DS je verejne prístupná na stránkach SDKÚ-DS (tu). Preto som si ju niekoľkokrát pustil a pokúsil som sa analyzovať, čo sa snažili Dzurinda, Frešo a Žitňanská posunúť občanom. Všetci traja predstavitelia strany sa vo svojom príhovore poďakovali za spoluprácu aj ostatným členom predvolebnej koalície. Teda žiaden z nich nešiel tak výlučne po straníckej línii, aby sa dalo hovoriť o ukradnutom víťazstve! Mikuláš Dzurinda vo svojom príhovore poďakoval Pavlovi Frešovi za to, že zvládol úlohu a tlak počas celej kampane. V troch prípadoch použil neurčitý plurál, kedy z kontextu možno chápať, že hovoril o stredopravej koalícii, v dvoch prípadoch osobitne poďakoval KDH a v štyroch prípadoch použil plurál, kedy z kontextu možno chápať, že mal na mysli skôr vlastnú stranu, ako volebnú koalíciu. Pavol Frešo počas svojho príspevku používal neurčitý plurál. Z kontextu bolo zrejmé, že minimálne v dvoch prípadoch hovorí o stredopravej koalícii, teda je predpoklad, že pri použití plurálu nehovoril len o SDKÚ-DS. Všetkým kritikom a najmä Štefanovi Hríbovi odporúčam pozrieť si záznam tejto tlačovky a pozornosť venovať najmä poslednému príspevku Lucie Žitňanskej. Táto osobitne a hneď dvakrát poďakovala a menovala členov stredopravej koalície, konkrétne KDH, OKS, SMK a SaS, dvakrát poďakovala stredopravej koalícii ako celku (či už určito alebo neurčito) a iba raz, opakujem raz, spomenula priamo SDKÚ-DS. Buď sú Mikuláš Dzurinda a jeho strana takí nešikovní, že nevedia na vlastnej tlačovke preferovať a tlačiť sami seba, alebo sa chceli, i keď bez partnerov, poďakovať voličom za podporu ako strana a na úrovni predsedu samosprávneho kraja ako člen stredopravej koalície bez opomenutia ostaných partnerov. Na základe vyššie uvedenej analýzy sa domnievam, že pravda je bližšie k tej druhej alternatíve!

Ďalšími dôkazmi Štefana Hríba o neférovosti Mikuláša Dzurindu mali byť dva až tri príklady. Je smutné, že autor videa, ktorý ide prezentovať sám seba a svoj názor, si nie je pri samotnom nakrúcaní istý tým, koľko príkladov vlastne uvedie. Nakoniec skončil pri dvoch. Jedným z jeho argumentov voči Mikulášovi Dzurindovi bol samotný vznik SDKÚ v roku 2000. Pre všetkých pasívnych čitateľov, zdôrazňujem ešte raz, Štefan Hríb po 9 rokoch existencie SDKÚ-DS skritizoval Mikuláša Dzurindu za vznik a okolnosti vzniku tejto strany. Skôr, ako jeho tvrdenie vyvrátim alebo aspoň uvediem na pravú mieru, by som sa chcel pána Hríba spýtať, kde bol dlhých deväť rokov, prečo vznik SDKÚ kritizuje až dnes? Hríb sa nemýli v tom, prečo vznikla SDK ako päťkoalícia ani v tom, že táto bola z dôvodu „hádzania polien“ zo strany vládnych strán nútená ešte pred voľbami zmeniť svoj charakter z koalície politických strán na politickú stranu. Už v ďalšom hodnotení sa však Hríb mýli, kedy označil samotnú SDK za veľkú politickú stranu. A to aj napriek tomu, že z hľadiska teórie politických strán možno SDK označiť za stranu elitnú, nakoľko sa obmedzila len na 150 členov, ktorí reprezentovali túto stranu na kandidátnej listine pre parlamentné voľby 1998. Štefan Hríb označil stranu so 150 členmi za veľkú stranu! Ak by sme sa ďalej chceli oprieť o teóriu politických strán, aby nevznikol pocit, že zavádzam čitateľa, strana ako taká spĺňala dlhodobo koncepciu strany vo verejnej funkcii a takmer úplne absentoval prvok strany radových členov. SDK nemala členskú základňu, nemala radových členov, nemala žiadnu fungujúcu regionálnu štruktúru. SDK nebola v žiadnom prípade veľkou politickou stranou, v tomto sa Štefan Hríb naozaj pomýlil alebo účelovo zaviedol svojich pasívnych divákov, čitateľov. V zápätí Hríb dospel k záveru, že po voľbách sa mala SDK ako strana rozdeliť, jej 150 členov sa malo vrátiť do svojich materských strán a tieto strany mali ísť ďalej individuálne. V praxi by to znamenalo, že strana, ktorá skončila v parlamentných voľbách 1998 na druhom mieste s rozdielom len 0,67% platných hlasov oprávnených voličov za víťazným HZDS, by po voľbách neexistovala, poslanci za ňu zvolení by boli členmi iných poslaneckých klubov a iných strán. Je treba priznať, že primárna dohoda bola takáto. Na strane druhej vyvstáva otázka, ako Mikuláš Dzurinda a čím ovplyvnil ostatných členov SDK, ktorí sa spolu s ním rozhodli ostať v pôvodnej SDK a nevrátiť sa späť do materskej strany? Najväčším kritikom myšlienky SDK ako strany bol Ján Čarnogurský z KDH, KDH bolo tým subjektom, ktoré najviac volalo po rozdelení SDK na pôvodné materské strany. Z Hríbovho ďalšieho vysvetlovania vyplýva, že hovorí o rozdelení strany až po kreovaní vlády a až po rozbehnutí činnosti NR SR pod taktovkou novej vládnej koalície. Čo by sa však stalo v prípade, ak by sa všetci okrem Dzurindu rozhodli, že sa vrátia do materskej strany a SDK zanikne, a to bez toho, aby sa Dzurinda vrátil späť do KDH? Bol by na čele vlády predseda bez politického krytia, hoci celá vláda by bola politická? Akú životnosť by mal takýto predseda vlády? Akú životnosť by mala takáto vláda? Prečo ak bol Mikuláš Dzurinda presvedčený, že SDK v neskoršom štádiu (pri zakladaní SDKÚ) už v koncepcii catch-all strany je lepšou alternatívou, Štefan Hríb z neho robí zlodeja členov iných politických strán. Chce nás Štefan Hríb presvedčiť, že Dzurinda držal a drží napr. Mikloša s Kukanom v SDKÚ-DS proti ich vôli? Pán Hríb, toto snáď nie?!

Ďalším argumentom Štefana Hríba je druhá vláda Mikuláša Dzurindu a najmä otázka počtu a charakteru vyšších územných celkov a fakt, že v tejto otázke Mikuláš Dzurinda nevyšiel v ústrety SMK ako členovi vlády. A členovi koalície, vďaka ktorej bol Dzurinda predsedom svojej druhej vlády. Konkrétny bol len v otázke územno-správneho členenia Slovenska a spomenul „mnohé ďalšie veci.“ Škoda absencie konkrétnosti, opäť pravdepodobne slabá príprava pána Hríba na vlastný monológ. Je treba priznať, že o samosprávnom usporiadaní krajiny a decentralizácii štátnej moci začala rokovať ešte prvá vláda Mikuláša Dzurindu a nie ako nás presviedča Hríb, že Dzurinda sklamal SMK v druhej vláde. V prvej vláde presadzovali SOP a SDĽ model 8+8 (VÚC+kraj), zatiaľ čo kresťanskí demokrati na čele s SDK a KDH model 12+12. SMK, a to by som chcel p. Hríbovi pripomenúť, za aktívnej maďarskej politiky M. Duraya, bola ochotná podporiť model 12+12, avšak vyžadovala si národnostné ústupky. NR SR schválila model ôsmych samosprávnych krajov na svojom rokovaní 4. júla 2001 (zákon č. 302/2001 Z. Z.) teda ešte v čase vládnej koalície SDKÚ, KDH, SDĽ, SOP a SMK. Nie ako Štefan Hríb klamlivo uvádza, že model ôsmych VÚC bol presadený až v druhej vláde Mikuláša Dzurindu (Hríb priamo nehovorí o druhej vláde, jeho zmienka o ANO však nedáva inú možnosť, len aby poslucháč, divák pochopil, že išlo o druhú vládu; programové vyhlásenie vlády 2002 nehovorí nič o zmene počtu VÚC, čiže opäť platí, že Dzurinda nemohol Bugárovi v tejto veci pred vznikom jeho druhej vlády nič sľúbiť, a teda nemohol si tým vynútiť podporu SMK a následne po kreovaní vlády nedodržať svoj sľub. Ak áno, pýtam sa, prečo SMK hlasovala za dôveru takejto vláde? pozn. autora). Štefan Hríb sa v krátkom monológu už druhý krát významne pomýlil alebo účelovo zaviedol svojich pasívnych divákov, čitateľov. To, o čom hovorí Štefan Hríb sa stalo v polovici roka 2001, kedy bol prijatý zákon o VÚC definujúci osem samosprávnych krajov a nie model dvanástich, na ktorom trvala SMK. Ďalší priebeh kauzy, keď Bugár oznámil odchod SMK z vlády, však naznačuje, že vôľa rokovať nechýbala Dzurindovi a SDKÚ, ale skôr ostatným koaličným partnerom, ktorí sa usilovali vytlačiť SMK z vlády (viac tu). V tomto článku sú zhrnuté kauzy druhej vlády Mikuláša Dzurindu, z ktorých je zrejmé, že k rozkolu Dzurinda vs. Bugár v tejto druhej vláde nedošlo.

Štefan Hríb, ako som už uviedol, je subjektom, ktorý formuje verejnú mienku. Umožňuje mu to predovšetkým fakt, že je považovaný za konzervatívneho intelektuála, ktorého v týchto časoch Slovensko potrebuje. Podľa mňa by sme pri hodnotení Štefana Hríba pokojne mohli ostať len pri pojme konzervatívec a zbytočne ho nerozširovať o intelektuála. Tou významnejšou premennou, ktorá z Hríba robí to, čím dnes Hríb vo svete médií je, je fakt, že jeho diváci a čitatelia sú v prijímaní jeho argumentov laxní až pasívni. To, čo Hríb povie je pravdou bez hľadania ďalšej pravdy a faktov. Preto si dnes Hríb môže dovoliť falošne a príkro zhodnotiť Dzurindu s vedomým, že toto jeho hodnotenie bude mať úspech. Minimálne v tomto prípade je zrejmé, že Štefan Hríb ponúkol svojim fans polovičné, neúplne a účelovo upravené informácie za účelom vykreslenia svojej pravdy. Jedinou jeho pravdou bolo, že na tlačovke boli len členovia SDKÚ-DS, vo všetkom ostatnom zavádzal a klamal.

Nakoľko sa moje hodnotenie vyjadrenia Štefana Hríba pomerne rozšírilo, o sci-fi kombinácii 7+1 ako výsledku volieb na posty predsedov samosprávnych krajov bude samostatný článok.

p.s. o stanovisko, prečo SDKÚ-DS nepozvala na túto tlačovku aj ostatných členov predvolebnej koalície som požiadal priamo Ústrednú kanceláriu SDKÚ-DS, do zverejnenia článku nereagovali.