Októbrová novela Ústavy Slovenskej republiky

Slovenský politický i právny systém sa po nevyslovení dôvery vláde Ivety Radičovej dňa 11. októbra 2011 ocitol v situácii, ktorá poukázala na nedostatky základného zákona štátu – ústavy. Tá totiž žiadnym spôsobom neriešila situáciu, keď vláda spojí hlasovanie v nejakej veci s vyslovením dôvery parlamentu (Čl. 114, ods. 3 Ústavy SR), resp. keď vláda týmto spôsobom dôveru nezíska. Podľa znenia ústavy v čase vládnej krízy je prezident republiky povinný takúto vládu odvolať. Ústava však nestanovuje lehotu, v akej tak prezident musí konať a neriešila ani „ako ďalej exekutíva?“. Z právneho výkladu Ústavy SR tak, ako sme uviedli vo vyhlásení k vládnej kríze (TU), prezident republiky nemohol takto odvolanú vládu poveriť výkonom funkcie, a to ani s obmedzeným mandátom. Ústava SR mu totiž právomoc poveriť vládu ďalej vládnuť umožňuje len v prípade, ak je vláda v demisii, nie ak vládny kabinet nemá podporu parlamentu (Čl. 115, ods. 2 Ústavy SR).

Aj napriek tomu, že právne i politicky čisté riešenie tejto situácie bolo k dispozícii bez akútnej zmeny Ústavy SR (čl. 110 Ústavy), politická reprezentácia sa rozhodla riešiť situáciu po svojom. Prezident SR mohol lídrov parlamentných strán informovať, že im dáva istý časový priestor, povedzme 30 dní na to, aby našli spoločné riešenie, resp. také zostavenie vlády, ktoré by bolo schopné získať dôveru v parlamente. To, že by sa to dalo v prezidentom určenej lehote stihnúť naznačila situácia v parlamente, kedy bývalí koaliční poslanci bez problémov prijímali zákony a nič nenasvedčovalo tomu, že koalícia stratila parlamentnú väčšinu. Žiaľ, mnohé hysterické a unáhlené vyhlásenia predstaviteľov koaličných strán kreovali zlú atmosféru na spoluprácu a táto sa stala na prvý pohľad nemožná. Politická rivalita a snaha o diskvalifikáciu koaličného partnera by v slušnej spoločnosti (vo vyspelej demokracii) neboli dôvodom na vládnu krízu smerujúcu k novelizácii ústavy, ale boli by predmetom volebnej kampane. Preto možno s určitosťou tvrdiť, že tri koaličné strany začali volebnú kampaň v noci 11. októbra 2011. Občan s pamäťou môže oprávnene klásť otázku, kde je politická kultúra, ktorú mu predstavitelia tejto vlády pred viac ako rokom verejne sľúbili?

Jediná politická dohoda, ku ktorej sa politickí predstavitelia v Grasalkovičovom paláci dopracovali, bola práve politicky motivovaná novela Ústavy SR (s cieľom udržať si doterajšiu moc), ktorá sa vo finálnej verzii obmedzila na jednu A4ku, doplnením jedného písmena a jedného bodu (TU). Táto novela ústavy umožňuje prezidentovi poveriť odvolanú vládu výkonom jej funkcie až do vymenovania vlády novej a zároveň obmedzila výkon funkcie tejto vlády, resp. niektoré jej kroky podmienila predchádzajúcou kontrasignáciou prezidentom. Niektorí politickí analytici či politológovia sa dokonca nechali počuť, že touto novelou ústavy dochádza ku kreovaniu systému podobného poloprezidentskému systému, aký sa uplatňuje vo Francúzsku. Aj napriek tomu, že došlo k posilneniu postavenia prezidenta v ústavnom systéme z hľadiska výkonu kompetencií vlády, poloprezidentským systémom by som to nenazval. A to s odôvodnením, že týmito právomocami prezident disponuje výlučne v prípade, ak parlament nevysloví dôveru vláde. Zároveň naďalej a bez zmeny platí Čl. 114, ods. 1: ústavy, ktorý definuje zodpovednosť vlády voči parlamentu a nie voči prezidentovi. Kontrasignácia prezidenta sa vyžaduje v prípade vymenúvania a odvolávania ďalších štátnych funkcionárov v prípadoch ustanovených zákonom a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky a v ďalších otázkach, v ktorých ustanoví zákon. O tom, že táto novela ústavy nie je systematickou zmenou, ale len politickou a účelovou, svedčí fakt, že žiadnym spôsobom nie je opäť upravená lehota, v akej môže takáto vláda bez mandátu fungovať, t.j. ak parlament ústavnou väčšinou neschváli skrátenie volebného obdobia, môže odvolaná vláda v podstate dovládnuť až do konca volebného obdobia. Hoci novela ústavy nedovoľuje odvolanej vláde rozhodovať o zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky Slovenskej republiky, umožňuje jej rozhodovať o návrhoch štátneho rozpočtu a štátneho záverečného účtu. Paradoxne práve štátny rozpočet je považovaný za najdôležitejší hospodársky zákon štátu a práve tento má významný dosah na hospodársku a sociálnu politiku štátu. Dovolím si tvrdiť, že prítomnosť obmedzujúcich prvkov vlády zakomponovaných v novele ústavy je výsledkom dominantného postavenia prezidenta a opozičného SMER-SD pri rokovaniach o vládnej kríze. Pri svojom tvrdení sa opieram o komparáciu s Ústavou Českej republiky, ktorá ukladá prezidentovi Českej republiky poveriť výkonom funkcie aj odvolanú vládu resp. vládu v demisii v dôsledku nevyslovenia dôvery vláde ( čl. 73 ods. 2 ústavy ČR), a to bez akýchkoľvek obmedzení alebo vyžadovanej kontrasignácie z jeho strany (Čl. 62 Ústavy ČR; TU). Ústava ČR trpí tiež určitými chybami, kedy napr. neurčuje lehotu vláde na podanie demisie v prípade, ak táto nezískala dôveru Poslaneckej snemovne resp. nestanovuje prezidentovi lehotu na odvolanie vlády, ak táto nepodala demisiu v dôsledku nevyslovenia dôvery alebo zamietnutia žiadosti vlády o vyslovenie dôvery.

Najzásadnejšou chybou, ktorú neodstránila ani táto novela ústavy, je úplne odstránenie principiálneho prvku parlamentnej formy vlády a dodržiavanie spomenutého 114. článku ústavy, t.j. zodpovednosť vlády voči parlamentu. Hoci ústava vyžaduje pri kreovaní vlády vyslovenie dôvery v parlamente, pri jej odvolaní nezískaním dôvery a poverením vykonávania jej funkcie už táto dôvera parlamentu ako orgánu, ktorému zodpovedá vláda, vyžadovaná nie je. Opäť sa dostávame k záveru, že došlo len k bezzubej právnej legitimite pre vládu, ktorej chýba politický mandát pre výkon funkcie (podobne v Českej republike; pozn. autora). Druhou chybou je, že poslanecký zbor, ktorý nebol ochotný vysloviť dôveru vláde, bol o pár dni neskôr ochotný podporiť takú novelu ústavy, ktorá opätovne vrátila výkonnú moc do rúk presne tej istej vláde, čím sa poprel politický mandát vlády. Tu sa treba vrátiť k začiatku článku, kde som spomenul hysterické a unáhlené vyjadrenia koaličných lídrov, ktoré v atakujúcom tóne voči SaS pretrvávajú dodnes a boli vyjadrené návrhmi na odvolanie členov vlády za SaS. Ako teda môže vládnuť vláda v zložení pôvodných štyroch koaličných strán, ak tri z nich tvrdia, že SaS nie je partner a že sa politicky diskvalifikovala na akúkoľvek spoluprácu, dokonca pre mnohých je už SMER-SD bližší partner.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že októbrová novela Ústavy SR (21.10.2011) bola len pošliapaním politickej a právnej kultúry za účelom krátkodobého udržania si moci zo strany koaličných strán a dokázaním si aktuálneho dominantného postavenia zo strany opozičného SMER-SD a prezidenta republiky. Pretože právne i politicky najčistejším riešením by bolo zo strany prezidenta po odvolaní vlády poveriť zostavením vlády kohokoľvek (napr. aj Ivetu Radičovú, čl. 110 ods. 2 Ústavy SR) a následne absolvovať proces schválenia programového vyhlásenia vlády (získania dôvery) v parlamente. Preto argumentácia v prospech zmeny ústavy a nie postupu v zmysle platnej ústavnej úpravy s odôvodnením časovej tiesne a politickej nevôle neobstojí, pretože programové vyhlásenie dočasnej vlády by mohlo mať deklaratórny charakter vymedzujúci len základne úlohy vlády na 5 mesiacov, resp. na nevyhnutné obdobie v prípade patovej situácie, kedy by po predčasných voľbách nebolo možné zostaviť vládu podľa ustanovení ústavy, a tejto vláde mohla byť vyslovená dôvera buď pôvodnými hlasmi koalície, čo koalícia preukázala hladkým schvaľovaním zákonov po páde vlády Ivety Rradičovej alebo aj s už pri hlasovaní o Eurovale prejavenou podporou opozičného SMER-SD.

Mgr. Daniel Dudinský

Znenie Článku 102. 115. Ústavy SR po prijatí jej novely zo dňa 21.10.2011 a vyznačenie obmedzení Vlády:

Čl. 102

(1) Prezident
a) zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy. Dojednávanie medzinárodných zmlúv môže preniesť na vládu Slovenskej republiky alebo so súhlasom vlády na jej jednotlivých členov,
b) môže podať na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na rozhodnutie o súlade dojednanej medzinárodnej zmluvy, na ktorú je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou alebo s ústavným zákonom,
c) prijíma, poveruje a odvoláva vedúcich diplomatických misií,
d) zvoláva ustanovujúcu schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky,
e) môže rozpustiť Národnú radu Slovenskej republiky, ak Národná rada Slovenskej republiky v lehote šiestich mesiacov od vymenovania vlády Slovenskej republiky neschválila jej programové vyhlásenie, ak sa Národná rada Slovenskej republiky neuzniesla do troch mesiacov o vládnom návrhu zákona, s ktorým vláda spojila vyslovenie dôvery, ak Národná rada Slovenskej republiky nebola dlhšie ako tri mesiace spôsobilá uznášať sa, hoci jej zasadanie nebolo prerušené a hoci bola v tom čase opakovane zvolávaná na schôdzu, alebo ak zasadanie Národnej rady Slovenskej republiky bolo prerušené na dlhší čas, ako dovoľuje ústava. Toto právo nemôže uplatniť počas posledných šiestich mesiacov svojho volebného obdobia, počas vojny, vojnového stavu alebo výnimočného stavu. Prezident rozpustí Národnú radu Slovenskej republiky v prípade, ak v ľudovom hlasovaní o odvolaní prezidenta nebol prezident odvolaný,
f) podpisuje zákony,
g) vymenúva a odvoláva predsedu a ostatných členov vlády Slovenskej republiky, poveruje ich riadením ministerstiev a prijíma ich demisiu; predsedu a ostatných členov vlády odvoláva v prípadoch uvedených v čl. 115 a 116,
h) vymenúva a odvoláva vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a ďalších funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanoví zákon; vymenúva a odvoláva rektorov vysokých škôl, vymenúva vysokoškolských profesorov, vymenúva a povyšuje generálov,
i) udeľuje vyznamenania, ak na to nesplnomocní iný orgán,
j) odpúšťa a zmierňuje tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenie formou individuálnej milosti alebo amnestie,
k) je hlavným veliteľom ozbrojených síl,
l)vypovedáva vojnu na základe rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky, ak je Slovenská republika napadnutá alebo ak to vyplýva zo záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, a uzatvára mier,
m) môže na návrh vlády Slovenskej republiky nariadiť mobilizáciu ozbrojených síl, vyhlásiť vojnový stav alebo vyhlásiť výnimočný stav a ich skončenie,
n) vyhlasuje referendum,
o) môže vrátiť Národnej rade Slovenskej republiky zákon s pripomienkami do 15 dní od doručenia schváleného zákona,
p) podáva Národnej rade Slovenskej republiky správy o stave Slovenskej republiky a o závažných politických otázkach,
r) má právo vyžadovať si od vlády Slovenskej republiky a od jej členov informácie potrebné na plnenie svojich úloh,
s) vymenúva a odvoláva sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky, prijíma sľub sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a sľub generálneho prokurátora,
t) vymenúva a odvoláva sudcov, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, generálneho prokurátora a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky, prijíma sľub sudcov,
u) rozhoduje o poverení vlády a dáva súhlas na výkon jej pôsobnosti podľa čl. 115 ods. 3

Čl. 115

1. Ak Národná rada Slovenskej republiky vysloví vláde nedôveru, alebo ak zamietne jej návrh na vyslovenie dôvery, prezident Slovenskej republiky vládu odvolá.
2. Ak prezident Slovenskej republiky prijme demisiu vlády, poverí ju vykonávaním jej funkcie až do vymenovania novej vlády.
3. Ak prezident Slovenskej republiky odvolá vládu podľa odseku 1, rozhodnutím, vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ju poverí vykonávaním jej pôsobnosti až do vymenovania novej vlády, avšak výlučne v rozsahu podľa čl. 119 písm. a), b), e), f), m), n), o), p) a r); výkon pôsobnosti vlády podľa čl. 119 písm. m) a r) je v každom jednotlivom prípade viazaný na predchádzajúci súhlas prezidenta Slovenskej republiky.

Čl. 119

Vláda rozhoduje v zbore
a) o návrhoch zákonov,
b) o nariadeniach vlády,
c) o programe vlády a o jeho plnení,
d) o zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky Slovenskej republiky,
e) o návrhoch štátneho rozpočtu a štátneho záverečného účtu,
f) o medzinárodných zmluvách Slovenskej republiky, ktorých dojednávanie preniesol na vládu prezident Slovenskej republiky,
g) o súhlase s prenesením dojednávania medzinárodných zmlúv podľa čl. 102 ods. 1 písm. a) na jej jednotlivých členov,
h) o podaní návrhu na Ústavný súd Slovenskej republiky, aby rozhodol o súlade dojednanej medzinárodnej zmluvy, na ktorú je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou a s ústavným zákonom,
i) o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky,
j) o podaní návrhu zákona alebo iného závažného opatrenia na verejnú diskusiu,
k) o tom, že požiada o vyslovenie dôvery,
l) o udelení amnestie vo veciach priestupkov,
m) o vymenúvaní a odvolávaní ďalších štátnych funkcionárov v prípadoch ustanovených zákonom a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky,
n) o návrhu na vyhlásenie vojnového stavu, o návrhu na nariadenie mobilizácie ozbrojených síl, o návrhu na vyhlásenie výnimočného stavu a o návrhu na ich skončenie, o vyhlásení a skončení núdzového stavu,
o) o vyslaní ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky na účel humanitárnej pomoci, vojenských cvičení alebo mierových pozorovateľských misií, o súhlase s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky na účel humanitárnej pomoci, vojenských cvičení alebo mierových pozorovateľských misií, o súhlase s prechodom zahraničných ozbrojených síl cez územie Slovenskej republiky,
p) o vyslaní ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky, ak ide o plnenie záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, a to najdlhšie na čas 60 dní; toto rozhodnutie vláda bezodkladne oznámi Národnej rade Slovenskej republiky,
r) o ďalších otázkach, ak to ustanoví zákon.

Vláda bez mandátu nie je vládou; vyhlásenie občianskeho združenia POLITEIA

Udalosti ostatných dní po 11. októbri 2011 vo svojej podstate poukazujú na mladosť slovenskej demokracie a z nej vyplývajúcu nedokonalosť právneho systému Slovenskej republiky. A to najmä v aplikácii Ústavy Slovenskej republiky i nižších právnych predpisov najvyššími ústavnými činiteľmi Slovenska a mnohých členov zákonodarného orgánu. Občianske združenie POLITEIA kriticky vníma správanie sa najvyšších ústavných činiteľov Slovenskej republiky po nevyslovení dôvery Vláde Slovenskej republiky Ivety Radičovej (SDKÚ-DS), preto k udalostiam ostatných dní vydáva toto vyhlásenie:

Národná rada Slovenskej republiky (NR SR) dňa 11. októbra 2011 na návrh Vlády SR pri hlasovaní o zvýšení záruk Slovenskej republiky vo finančnom stabilizačnom mechanizme, ktorý zabezpečuje akciová spoločnosť European Financial Stability Facility, societé anonyme, založená v Luxemburgu, zaregistrovaná pod registračným číslom R.C.S. Luxembourg B153.414 (zákon č. 329/2011 Z. z., pôvodne zákon č. 381/2010 Z. z.; tzv. euroval), zároveň hlasovala o vyslovení dôvery Vláde SR na návrh jej premiérky . V neskorom nočnom hlasovaní získala Vláda SR dôveru len 55-tich poslancov NR SR, čím Vláda SR nezískala potrebnú väčšinu (76 hlasov poslancov), t. j. Vláda SR nezískala dôveru zákonodarného orgánu, čo je podstatou a základným kameňom parlamentnej formy vlády. V zmysle Článku 115, ods. 1. Ústavy SR prezident Slovenskej republiky takúto vládu, t.j. všetkých jej členov odvolá z funkcií v bližšie neurčenej časovej lehote. Takéto ukončenie činnosti vlády nie je možné zamieňať s ukončením jej činnosti podaním demisie vlády, t. j. z vlastnej vôle bez hlasovania v zákonodarnom orgáne o dôvere vlády (Čl. 115, ods. 2. Ústavy). Základným rozdielom je fakt, že v prvom prípade vláda vyslovením nedôvery zo strany zákonodarného orgánu stratila mandát na výkon svojej funkcie, zatiaľ čo v druhom prípade týmto mandátom stále disponuje (vláda v demisii nestratila podporu zákonodarného orgánu, ale sa ho vzdáva z vlastnej vôle).

Uvedenú stratu mandátu vlády titulom nedôvery vyslovenej NR SR si uvedomuje aj prezident SR Ivan Gašparovič, ktorý odmietol vládu Ivety Radičovej po jej prípadnom odvolaní automaticky poveriť vládnutím (Čl. 115, ods. 2. Ústavy SR) až do predsedom NR SR vyhlásených predčasných parlamentných volieb (10. marca 2012). Súčasná politická situácia na pôde parlamentu však nedáva prezidentovi manévrovací priestor, preto aj prezident doteraz vládu neodvolal a vedie s politickými stranami ďalšie rokovania. Obštrukcie zo strany politických parlamentných strán, ktoré sa nevedia dohodnúť na ďalšom postupe a na zložení dočasnej vlády, vytvára nebezpečný politicky i právny precedens, kedy krajinu reprezentuje vláda bez politického i právneho mandátu.

Občianske združenie POLITEIA vyslovuje obavu z nekonštruktívnych rokovaní politických strán pod záštitou prezidenta SR, ktorá vyplýva z verejných vyjadrení lídrov týchto strán. Zatiaľ čo tri politické strany pôvodnej vládnej koalície (SDKÚ-DS, KDH a Most-Híd) sa usilujú o podporu SaS s cieľom dovládnuť až do predčasných volieb v marci 2012 po opätovnom získaní dôvery NR SR (Čl. 113 Ústavy SR), samotná SaS a opozičná SNS požadujú odvolanie súčasnej vlády podľa Čl. 115 ods. 1 Ústavy SR a najsilnejšia parlamentná strana SMER-SD prezentuje názor, že situáciu musí riešiť súčasná vláda, resp. doterajšie koaličné strany. V prípade pretrvávania uvedených obštrukcií budú namieste obavy o (tichej) politickej dohode najsilnejších politických subjektov vedúce k odvolaniu súčasnej vlády prezidentom až po predčasných parlamentných voľbách 2012.

Občianske združenie POLITEIA si uvedomuje mieru spoločenskej zodpovednosti pri odvolaní súčasnej vlády na základe straty jej mandátu v parlamente v dôsledku spojenia hlasovaní (Čl. 114, ods. 2. Ústavy SR) a následnom kreovaní novej vlády vzhľadom na nutnosť stability krajiny, schválenia štátneho rozpočtu pre rok 2012, prípravu predčasných parlamentných volieb a medzinárodnej reprezentácie krajiny. Avšak táto zodpovednosť nesmie kreovať nezdravé právne prostredie a nebezpečné precedensy v podobe neprimerane dlhej lehoty prezidenta pri odvolaní vlády, ktorá nemá mandát na výkon svojej funkcie. V prípade pretrvávajúcich rozporuplných postojov parlamentných politických strán sa občianske združenie POLITEIA prikláňa k urýchlenému odvolaniu vlády, najneskôr do 30 dní odo dňa vyslovenia jej nedôvery NR SR a ku kreovaniu tzv. úradníckej vlády v zmysle ustanovení Ústavy SR bez akéhokoľvek obmedzenia jej mandátu, čo by zaručilo stabilitu krajiny aj po predčasných voľbách 2012 v prípade vzniku patovej situácie v parlamente (neschopnosť kreovať vládu, resp. koaličnú vládu).

Mgr. Daniel Dudinský

predseda o. z.

Politikum PRIDEu 2011

Tohtoročný Dúhový PRIDE Bratislava 2011, známy aj ako pochod za zrovnoprávnenie neheterosexuálnych ľudí (LGBT) poukázal na tri základné skutočnosti, a to: a) aj v Bratislave sa dá uskutočniť takáto akcia bez toho, aby boli títo ľudia s tichým súhlasom bezpečnostných zložiek „pošliapaní“; b) slovenská spoločnosť postupne upúšťa zbavuje homofóbie; c) politické subjekty vytĺkajú z tejto témy len politický kapitál;

Historický prvý pochod, ktorý sa v Bratislave uskutočnil pred rokom (2010), bol v spoločnosti a médiách pomerne dosť komunikovaným. Nie však z dôvodu, že sa na Hviezdoslavovom námestí stretli ľudia menšinovo sexuálne orientovaní (LGBT), ale z dôvodu, že títo boli fyzicky a násilne napadnutí homofóbnymi skupinami, a to očividne s tichou podporou bezpečnostných zložiek štátu. V predchádzajúcom volebnom období sme boli zvyknutí na to, že slovenská polícia stráca prehľad o tom, čo je jej hlavnou náplňou; okrem PRIDE zlyhala napr. pri bití slovenských občanov čínskymi príslušníkmi bezpečnostných zložiek na Hodžovom námestí. Paradoxne v oboch prípadoch minister vnútra Kaliňák videl problém v demonštrujúcich a nie v tých, ktorí bili. Stav slovenskej polície bol zrkadlom slovenskej exekutívy, a táto bola a je zrkadlom spoločnosti. PRIDE 2011 poukázal na to, že z hľadiska LGBT scény papierovo horší minister vnútra Lipšic (vzhľadom na politický subjekt, ktorý reprezentuje), dokáže zabezpečiť lepšiu ochranu účastníkov PRIDE, ako ľavicový minister, ktorý by mal z hľadiska politickej teórie urobiť pre menšiny, a teda aj účastníkov PRIDE aj to posledné. Uvažovať nad dôvodmi, ktoré SMER-SD viedli k (ne)pochopiteľnému zanedbaniu tejto menšiny v spoločnosti, by bolo zbytočné. SMER so svojou podporou v spoločnosti nepotrebuje na svoju stranu získať týchto voličov a odmietaním tejto témy si postráži aj nebezpečnú a stále silnú cirkev s otázkou dotiahnutia tzv. vatikánskej zmluvy a jej dodatkov do konca. Koniec koncov sa tým predseda predchádzajúcej vlády Robert Fico nikdy netajil: „Keby som mal urobiť zoznam tém podľa dôležitosti a ten zoznam by mal 74 000 bodov, tak táto téma sa tam ani nedostane…“ [1] [2] Hoci teoreticky má Lipšic k účastníkom PRIDE ďalej ako Kaliňák, bezpečnostné zložky pod jeho vedením dokázali, že „kde je vôľa, tam je cesta“ a pochod sa uskutočnil bez akýchkoľvek stretov „za“ a „proti“ účastníkov. Pokojný priebeh PRIDE 2011 môže predznamenať ešte vyššiu účasť o rok.

Aj napriek tomu, že tento rok „členovia väčšinovej spoločnosti nerozbili členom menšinovej spoločnosti hlavu“, z názorov spoločnosti (aj nezúčastnenej na PRIDE) je možné dedukovať, že slovenská spoločnosť stále nie je pripravená na akúkoľvek formu zrovnoprávnenia LGBT ľudí. Prekvapením pre mňa samotného je aj doterajší výsledok ankety čitateľov online denníka SME, v ktorej si väčšina čitateľov nemyslí, že by homosexuálne páry mali mať viac práv, ako ich majú v súčasnosti. [3] Treba však brať do úvahy, že ide len o čitateľov jedného denníka, aj keď patriaceho medzi najčítanejšie na Slovensku. Organizácie venujúce sa dlhodobo otázke zrovnoprávnenia LGBT ľudí si nechávajú uskutočňovať prieskumy verejnej mienky u relevantných prieskumných agentúr, z ktorých výsledkov je možné dospieť skôr k pozitívnym záverom. [4] Hoci sa týmto organizáciám darí postupne odbúravať homofóbne prekážky v spoločnosti, proti ním stojí politická reprezentácia, ktorej časť, žiaľ zastúpená v zákonodarnom orgáne, je stále presvedčená, že iná, ako heterosexuálna orientácia je chorobou a je treba ju liečiť alebo sa domnieva, že ide o „triedneho nepriateľa“ rodiny (zväzku muža a ženy) ako základu spoločnosti. Prví spomínaní predstavitelia zrejme nepracujú s relevantnými informáciami o homosexuálnej orientácii alebo sú presvedčení, že táto je trendom, ktorému sa prispôsobujú mladí ľudia, aby boli „in“. Každopádne je potrebné si uvedomiť, že v mnohých spoločnostiach sú LGBT ľudia prenasledovaní a v mnohých, vrátane Slovenskej republiky si musia zvážiť, či sa so svojou pravdou podelia vo svojom okolí. Chcel by byť niekto z Vás prenasledovaným či ponižovaným „in“? Nemyslím si! Druhí menovaní, predovšetkým predstavitelia kresťanského prúdu by sa mali zamyslieť nad vnútornou reformou a modernosťou. A zároveň by si mali uvedomiť, že možno aj ich nemennosťou a strnulosťou sa tradičná rodina postupne v slovenskom prostredí rozpadá a jediné, čo ju istý čas drží pokope, sú neplnoleté deti. [5] Rodina sa stala prostriedkom plodenia detí, pričom o spôsobe ich výchovy v nasilu držanej rodine asi niet pochýb.

Áno, práve kresťansko-konzervatívne stranícke prostredie s absenciou ľavicovej strany s ľavicovými hodnotami je určitou brzdou v skutočnom odstránení akýchkoľvek bariér v rovine legislatívneho zrovnoprávnenia LGBT. Zvykne sa tomu hovoriť „chýba politická vôľa.“ Nádejou, že dôjde k zmene, mala byť Sloboda a solidarita (SaS), ktorá sa pred parlamentnými voľbami 2010, ale ani po nich netajila tým, že jednou z jej programových téz je aj otázka životných partnerstiev LGBT ľudí. Žiaľ, túto tému vymenili za svoju účasť v súčasnej vláde, a to aj napriek tomu, že sa stali tretím najsilnejším politickým subjektom po týchto voľbách, t.j. ustúpili tlaku deväť percentného KDH. Svojím voličom vtedy Richard Sulík (SaS) odkázal, že neúčasť tejto témy v programovom vyhlásení vlády neznamená, že sa jej SaS nebude venovať v budúcnosti, čo potvrdil ešte aj vo februári 2011 na stránkach SaS. [6] V podobnom duchu sa vyjadrovali aj iní členovia SaS. Je potrebné poukázať na préteritum týchto stanovísk, keďže SaS sa krátko pred PRIDE 2011 nechala cez Richarda Sulíka počuť, že odkladá tému registrovaných partnerstiev, a to až do momentu, kedy sa im podarí presadiť využívanie marihuany v medicíne. Paradoxne jedinou výhovorkou, na ktorú sa SaS zmohla, bolo, že nie sú schopní sa venovať viacerým témam súčasne. Vyvstáva preto otázka, kam sa podelili všetci tí odborní garanti SaS, ktorí sa podieľali na tvorbe 120 bodového volebného programu? Aj napriek tomu, že takmer všetci poprední predstavitelia politického života na Slovensku najskôr odmietli svoju účasť na PRIDE pre iné pracovné povinnosti (Radičová, Sulík, Chmel), nakoniec sa ho predsa len zúčastnili aspoň zástupcovia SaS Richard Sulík a Jozef Mihál a podpredseda vlády pre menšiny Rudolf Chmel. Práve túto účasť možno chápať ako vytĺkanie politického kapitálu SaS-károv z účasti na PRIDE. Na jednej strane celkom otvorene priznali, že LGBT ľudia pre nich nie sú prioritou, dokonca odvolávajúc sa na problematiku marihuany sa dá predpokladať, že toto odsunutie sa netýka len súčasného volebného obdobia, i keď s istotou je možné povedať, že aj v najbližšom volebnom programe sa budú usilovať aj o podporu LGBT ľudí. Na druhej strane sa zúčastnia PRIDE 2011 a možno na ďalších, čo im podporu časti tejto skupiny ľudí môže zabezpečiť. Každopádne SaS podľa prieskumov verejnej mienky od volieb dlhodobo stráca podporu občanov a v súčasnosti je na hranici zvolenia do parlamentu, preto je potrebné udržiavať aspoň v spoločnosti tieto témy stále živé, aby vznikol obraz, že SaS od nich neustúpila, len nie je pre ne v súčasnosti politická vôľa. Ale táto tu nie je ostatných 17 rokov a od SaS sa očakávalo, že práve ona bude nositeľom tejto témy za každých okolností, nielen za tých, ktoré vyhovujú strane a jej záujmom v politike. Lebo tomuto sa hovorí podvod na voličoch. Záverom treba oceniť úprimnú podporu Milana Ftáčnika ako primátora hlavného mesta a Moniky Flašíkovej Beňovej ako europoslankyne (zámerne neuvádzam jej politické pozadie, keďže jej strana nemala potrebu podporiť PRIDE).

Pokojný priebeh PRIDEu 2011, nevôľa politických reprezentantov a s klesajúcou tendenciou pretrvávajúce homofóbne myšlienky spoločnosti sú dôkazom toho, že PRIDE má svoje opodstatnené miesto v spoločnosti, či sa to cirkevným a pravicovým skupinám páči, či nie.

[1]http://www.24hod.sk/fico-registrovane-partnerstva-nie-su-prioritou-cl108004.html

[2]http://www.sme.sk/c/2882263/predstavitelia-cirkvi-su-k-ficovi-ustretovi.html

[3]http://www.sme.sk/anketa_archiv.asp?pol=sme_hs

[4]http://www.diskriminacia.sk/?q=node/958

[5]http://aktualne.centrum.sk/ekonomika/slovensko-a-ekonomika/clanek.phtml?id=1172868

[6]http://www.strana-sas.sk/r.-sulik-solidarita-ma-byt-obmedzena/235

Keď 7+1 nie je spolu osem

Aktualizované znenie o stanovisko ĽS-HZDS a p. Milana Belicu (v závere)

V predchádzajúcom článku som v úvode spomenul tzv. sci-fi číselnú kombináciu 7+1, ktorá by podľa jej autorov a sympatizantov mala spolu predstavovať súčet rovnajúci sa osem. Osem vyšších územných celkov. Túto číselnú kombináciu si osvojili média, politici, karikaturisti, verejnosť a čo mňa osobne prekvapuje i mnohí politickí analytici. Je však táto číselná kombinácia správna? Som presvedčený, že vo svojej podstate nie je! Vo svojej všeobecnosti sa však správnou zdá.

Slovenská politická scéna sa v ostatných rokoch stala bipolárnou. Na jednej – ľavicovej strane stojí dominantný SMER-SD Roberta Fica, na druhej – pravicovej strane stojí už menej dominantná SDKÚ-DS Mikuláša Dzurindu. Niekde medzi nimi alebo okolo nich pôsobia menšie politické strany, ktoré sa svojou politikou vyhranili a teda nie je problém určiť, kto s kým do vlády pôjde a kto s kým nie. Aj keď na Slovensku nie je problém akákoľvek povolebná spolupráca (viď. Rusko vs. Dzurinda, Mečiar vs. Fico). Táto bipolarita sa oveľa menej tlačí do reálnej politiky na regionálnej a komunálnej úrovni. Nie je ničím neobvyklým, ak sa v regiónoch utvárajú ľavo-pravé koalície, ktoré sa dokážu spoločne vyhraniť voči svojim partnerom vo veľkej politike. Nie je ničím neobvyklým, ak sa ľavo-pravé strany vedia po regionálnych alebo komunálnych voľbách dohodnúť na spoločnom ovládnutí zastupiteľstva, opäť na úkor partnerov z veľkej politiky. Boli práve takéto regionálne dohody tými, čo spôsobili počtárske chyby pri vyhodnocovaní ostatných volieb predsedov vyšších územných celkov, teda definovanie nepresnej výslednej kombinácie 7+1?

Opäť si pre ilustráciu pomôžem karikatúrou z denníka SME (autor Shooty). Ten celkom výstižne zobrazil Slovensko ako vešiak, na ktorom je zavesených osem županov predstavujúcich ôsmich predsedov vyšších územných celkov, teda županov. Shooty je karikaturista, teda nemusí rozmýšľať nad počtami a výsledkami volieb. A zdá sa, že ani nerozmýšľal. Rovnako ako všetci ostatní, len prevzal kombináciu 7+1 a túto prekreslil. Modrý župan znázornený v ľavej (západnej) časti vešiaka patrí „modrému“ Pavlovi Frešovi, ostatných sedem červených županov vpravo od modrého patrí tým predsedom, ktorí kandidovali a aj uspeli s podporou najsilnejšej politickej strany na Slovensku, s podporou červeného SMERu. A tu sa niekde stála chyba! Rozoberme si jednotlivých úspešných novozvolených predsedov VÚC podľa ich politického zaradenia a podpory, s ktorou do volieb išli:

• Pavol Frešo – člen SDKÚ-DS; kandidoval s podporou tzv. stredopravej koalície SDKÚ-DS, KDH, SMK, OKS a SAS; Bratislavský samosprávny kraj

• Tibor Mikuš – nezávislý kandidát (?), v minulosti člen ĽS-HZDS; kandidoval s podporou strán SMER-SD, HZD, SNS a Nová demokracia; Trnavský samosprávny kraj

• Milan Belica – nezávislý kandidát, v minulosti člen ĽS-HZDS; kandidoval s podporou strán SMER-SD, SDKÚ-DS a KDH; Nitriansky samosprávny kraj

• Vladimír Maňka – podpredseda strany SMER-SD; kandidoval s podporou materskej strany SMER-SD a ĽS-HZDS; Banskobystrický samosprávny kraj

• Pavol Sedláček – nominant ĽS-HZDS; kandidoval za koalíciu ĽS-HZDS a SMER-SD, Trenčiansky samosprávny kraj

• Juraj Blanár – krajský predseda strany SMER-SD; kandidoval s podporou SMER-SD, SNS, ĽS-HZDS, HZD, SZS a SF; Žilinský samosprávny kraj

• Peter Chudík – člen strany SMER-SD; kandidoval s podporou SMER-SD, ĽS-HZDS, HZD a SZS; Prešovský samosprávny kraj

• Zdenko Trebuľa – člen strany SMER-SD; kandidoval s podporou koalície strán SMER-SD, SMK, ĽS-HZDS, HZD, SF, SOS, Most-Híd a Liga

Bez ďalšej hlbšej analýzy je zrejmé, že akokoľvek by sme chceli, nie je možné výsledky týchto volieb vyhodnotiť 7+1 v prospech SMERu. Kandidáti SMERu, ktorí sú zároveň jeho členmi získali len 4 kreslá predsedov VÚC. Ďalej možno povedať, že dve kreslá predsedov VÚC získali nezávislí kandidáti, a to Milan Belica, ktorý v minulosti pôsobil v ĽS-HZDS, ale z tejto strany vystúpil a za nezávislého je označovaný aj Tibor Mikuš v Trnavskom kraji, hoci tento je riadnym predsedom mimoparlamentnej a pomerne bezvýznamnej strany Nová demokracia. Jedno kreslo v Bratislavskom kraji získal Pavol Frešo ako člen SDKÚ a jedno kreslo v Trenčianskom kraji Pavol Sedláček ako nominant ĽS-HZDS (nepodarilo sa mi zistiť, či nominant ĽS-HZDS rovná sa aj člen tejto strany, s touto otázkou som sa obrátil na ĽS-HZDS; pozn. autora). Teda bez zreteľa na volebné koalície, ktoré jednotlivých kandidátov podporovali, avšak ktorých existencia končí s uzavretím volebných miestností, by sme mohli výsledok volieb predsedov VÚC číselne vyjadriť takto: 4 (kandidát SMERu) + 2 (po jednom SDKÚ-DS a ĽS-HZDS) + 2 (nezávislý kandidát), t.j. 4+2+2, rovná sa spolu 8.

Ako vznikla sci-fi kombinácia 7+1? Ponúka sa jediná možná odpoveď, ktorá je opätovne vo svojej podstate nesprávna, i keď vo všeobecnosti sa správnou môže zdať. Tou je, že výsledky volieb predsedov VÚC boli uskutočnené nie na základe politickej príslušnosti jednotlivých kandidátov, ale na základe politickej podpory, s ktorou tieto voľby vyhrali. Aj v takomto prípade je podľa mňa kombinácia 7+1 nesprávna, i keď nie až v takej miere ako keď ju hodnotíme z hľadiska politickej príslušnosti jednotlivých kandidátov. Uvedenú číselnú kombináciu totiž spochybňuje už len jeden kraj, a to nitriansky. Ako som vyššie uviedol, predsedom Nitrianskeho VÚC sa opätovne stal Milan Belica (3x v rade; pozn. autora), ktorý bol dlhoročným členom strany Vladimíra Mečiara, a z ktorej len začiatkom tohto roka vystúpil bez vstupu do inej politickej strany. Milan Belica sa tak stal nezávislým kandidátom s podporou strán SMER-SD, SDKÚ-DS a KDH. Teda s podporou jednej, i keď dominantnej ľavicovej strany a dvoma stredopravými stranami. Je teda správne tohto víťazného kandidáta pripisovať len strane Roberta Fica? Domnievam sa, že nie je, že práve tento znovuzvolený predseda VÚC najviac, a to v prípade použitia jednej alebo druhej analýzy, narúša toľko vžitú kombináciu drvivého víťazstva strany SMER nad pravicovými stranami čo sa týka otázky predsedov samosprávnych krajov.

Je pravdou, že vyjadrenie výsledkov týchto volieb v pomere 7+1 je najjednoduchším možným, nakoľko vyjadruje víťazstvo koalícií a nie kandidátov a jednotlivých strán. Aj v takomto prípade je však nesprávnym, keďže ako som uviedol, v Nitrianskom VÚC spoločnú koalíciu na podporu predsedu VÚC tvorili tak SMER-SD ako aj SDKÚ-DS, čiže nie je možné jednoznačne určiť, že tento víťaz je víťazstvom SMER-SD alebo SDKÚ-DS. Ak by som však zobral do úvahy, že členom tejto koalície bolo aj KDH, v takomto prípade sa skôr ponúka možnosť, že Milan Belica je víťazstvom stredopravých strán, teda že jeho víťazstvo by nemalo byť tak exaktne pripisované SMERu. Vzhľadom na politickú minulosť (príslušnosť) Milana Belicu, ako aj podporu politických strán v roku 2001 a 2005, kedy ho podporovali skôr stredo-ľavé subjekty sa k takémuto záveru neuchýlim, ale ponechám ho len v rovine, že Milan Belica nie je jednoznačným víťazom strany SMER-SD, ale že je kolektívnym víťazom vo zvláštnych národnostných podmienkach daného samosprávneho kraja!

Poznámky na záver:
1. nakoľko mi nie je jasná politická príslušnosť Pavla Sedláčka (viď vyššie), požiadal som ĽS-HZDS o stanovisko, či Pavol Sedláček je i členom strany alebo bol iba ich nominantom pre voľby predsedu VÚC.
Stanovisko ĽS-HZDS zo dňa 8.12.2009: ,,p. Pavol Sedláček je roky členom a funkcionárom ĽS HZDS. Taktiež je členom Republikového predstavenstva strany." Tlačové informačné oddelenie ĽS-HZDS. Na základe stanoviska ĽS-HZDS si teda ako autor článku kladiem otázku: možno člena ĽS-HZDS považovať za jasného víťaza strany SMER-SD? Myslím si, že nie!

2. nakoľko otázka víťazstva Milana Belicu v Nitrianskom VÚC je pomerne diskutabilná a nie každý čitateľ môže súhlasiť s mojou prezentáciou, požiadal som o stanovisko priamo Milana Belicu, či sa on osobne cíti byť víťazom strany SMER-SD, keďže ho tak médiá a politici samotní prezentujú v číselnej kombinácii 7+1.
Stanovisko p. Milana Belicu poskytnuté prostredníctvom jeho hovorcu (PhDr. Stanislav Katrinec) zo dňa 8.12.2009: „Nie je podstatné, ako sa cítim ja, ale podstatná je politická realita, ktorá je nasledovná: Na funkciu predsedu NSK som nekandidoval, ako nezávislý, ale ako nestraník na kandidátke troch strán – SMER - SD, SDKÚ – DS a KDH. Keby som kandidoval, ako nezávislý, musel by som ku kandidačnej listine priložiť aj petíciu s tisíckou platných podpisov. Ďalej je podstatná politická váha jednotlivých strán, ktoré ma kandidovali, a tá je daná ich poradím, čiže 1. SMER – SD, 2. SDKÚ – DS a 3. KDH. To je určené počtom ich poslancov tak v národnom, ako aj – a to v tomto prípade predovšetkým – v regionálnom parlamente. Čiže, ja ako predseda NSK musím a budem rešpektovať silu i rozhodnutia poslaneckého zboru a v ňom aj poslancov jednotlivých strán, ktorých počty určili voliči.“ Na základe uvedeného stanoviska p. Belicu dopĺňam ako autor článku nasledujúce: v NSK bola aj na úrovni poslancov kreovaná tzv. veľká slovenská koalícia z týchto strán: SMER-SD, ĽS-HZDS, SDKÚ-DS a KDH, ktorá spolu získala 38 mandátov, SMK získala 13 mandátov a 3 mandáty získali nezávislí kandidáti. Vyvstáva otázka, do akej miery je podstatné zatriedenie jednotlivých poslancov mimo koalíciu, teda rozdeliť 54 poslaneckých mandátov nie podľa volebnej koalície, ale podľa straníckej príslušnosti novozvolených poslancov. Vzhľadom na charakter kraja, v ktorom sa utvárajú koalície predovšetkým na národnostnom princípe a nie "politických hodnotách" (ľavica vs pravica) je podľa mňa ďalšie politické delenie zbytočným. Naďalej teda trvám na tom, že staronový župan v NSK nemôže byť exaktne braný ako víťaz strany SMER-SD, a teda že kombinácia 7+1 je vo svojej podstate kombináciou nesprávnou.

3. do zverejnenia článku ani ĽS-HZDS ani Milan Belica na moju žiadosť nereagovali. V prípade, ak sa tak stane po zverejnení článku, ich reakciu doplním. reakcie boli doplnené okamžite po ich obdržaní, teda dňa8.12.2009

Klame Štefan Hríb?

Martin Šutovec, verejnosti známy ako karikaturista denníka SME (Shooty) reagoval na výsledky volieb do vyšších územných celkov svojou karikatúrou, kde vyobrazil vešiak s ôsmymi županmi vo farebnej kombinácii 7+1 v prospech červenej farby. Aj priemerný čitateľ mal pochopiť, že ide o vyjadrenie pomeru získania postov predsedov vyšších územných celkov medzi pravicou a ľavicou na Slovensku (viď obr.). Pohľad na túto karikatúru mne osobne pripomínal aj mapu českej republiky po ostatných krajských voľbách, kedy táto bola celá oranžová (farba českých socialistov) a len Praha ostala modrá (rovnako ako na Slovensku, farba českej pravice). Už pri tejto karikatúre som sa pozastavil. Áno, aj preto, že takýto pohľad a uvedomenie si, že socialisti ovládli Slovensko už aj na úrovni regiónov, je zdrvujúci. Oveľa viac ma však zarazili počty, s ktorými takmer všetci, a to vrátane politikov, kalkulujú pri vyhodnocovaní samosprávnych volieb. Stále sa pracuje s číselnou kombináciou 7+1.

Neviem či práve táto sci-fi kombinácia alebo nezvyčajné teplé zimné počasie vyprovokovali Štefana Hríba k tomu, aby sa nepriamo i on vyjadril k výsledku ostatných volieb (tu). Prečo nepriamo? Lebo len pasívne prijal tú nesprávnu kombináciu 7+1 a s ňou pracoval, aj to nie celkom presvedčivo. Jeho hlavnou ideou, ktorú prezentoval vo videu na stránkach .tyžden.sk, je obvinenie Mikuláša Dzurindu z jeho neférovosti. Hríb pritom sám poskytol svojim jednoduchým a zrejme v myslení pasívnym divákom hodnotenie tak neférové, že je až otázne, kto z tejto dvojice je viac neférovy. Osobne si myslím, že Štefan Hríb! Najväčšou prekážkou, ktorú Hríb vidí vo férovosti osoby Mikuláša Dzurindu je fakt, že pred voľbami pravicová koalícia zvolala spoločnú tlačovku, v ktorej informovala voličov, prečo je potrebné a správne podporiť spoločného kandidáta Pavla Freša vo voľbách na post predsedu bratislavského samosprávneho kraja. Je nutné upozorniť, že Pavol Frešo nielen že bol kandidátom pravicovej koalície (SDKÚ-DS, KDH, SMK, OKS, SaS), ale zároveň bol a stále je členom strany SDKÚ-DS. Po II. kole volieb a úspechu Pavla Freša v bratislavskom kraji jeho víťazstvo spontánne ohlásili a oslávili ľudia z prostredia SDKÚ-DS. Víťaztvo Pavla Freša po zverejnení neoficiálnych výsledkov ohlásili spoločne Mikuláš Dzurinda, samotný Pavol Frešo a Lucia Žitňanská ako šéfka bratislavskej regionálnej štruktúry strany. Následne po zverejnení oficiálnych výsledkom II. kola volieb SDKÚ-DS usporiadala oficiálnu tlačovú besedu, opätovne za účasti tria Dzurinda, Frešo a Žitňanská. Toto je prvý fakt, ktorý vadí Štefanovi Hríbovi. Že na prvej a predvolebnej tlačovke boli predsedovia všetkých politických subjektov, ktoré sa rozhodli podporiť Pavla Freša na post župana, avšak na povolebnej tlačovke boli už len predstavitelia SDKÚ-DS. Podľa Hríba ide o zneužitie značky a mena politických strán na získanie podpory a po výhre o ich neslušné zahodenie niekam do zabudnutia a prezentovanie individuálneho víťaztva jednej strany a jej kandidáta. Je tomu skutočne tak? Áno, ako som už vyššie uviedol, povolebná tlačovka bola čisto „modrá“ a predstavitelia ostatných strán predvolebnej koalície prijali tento fakt s rozčarovaním (tu). Nie s nejakým výrazným. Podľa mňa sa uvedené viac dotklo novinárov a Hríba, ako samotných ostatných členov tejto koalície. Ako z názvu článku vyplýva, mojím cieľom nie je obhajoba takéhoto konania SDKÚ-DS, skôr zamyslenie sa nad nepravdou Štefana Hríba, keďže tento patrí, a je potrebné to otvorene priznať, k subjektom formovania verejnej mienky.

Štefan Hríb pomerne neobjektívne zhodnotil mediálne vystúpenie politických predstaviteľov SDKÚ-DS, keď ostal len v rovine, že predstavitelia tejto strany „ukradli“ víťazstvo ostatným stranám. Tlačovka SDKÚ-DS je verejne prístupná na stránkach SDKÚ-DS (tu). Preto som si ju niekoľkokrát pustil a pokúsil som sa analyzovať, čo sa snažili Dzurinda, Frešo a Žitňanská posunúť občanom. Všetci traja predstavitelia strany sa vo svojom príhovore poďakovali za spoluprácu aj ostatným členom predvolebnej koalície. Teda žiaden z nich nešiel tak výlučne po straníckej línii, aby sa dalo hovoriť o ukradnutom víťazstve! Mikuláš Dzurinda vo svojom príhovore poďakoval Pavlovi Frešovi za to, že zvládol úlohu a tlak počas celej kampane. V troch prípadoch použil neurčitý plurál, kedy z kontextu možno chápať, že hovoril o stredopravej koalícii, v dvoch prípadoch osobitne poďakoval KDH a v štyroch prípadoch použil plurál, kedy z kontextu možno chápať, že mal na mysli skôr vlastnú stranu, ako volebnú koalíciu. Pavol Frešo počas svojho príspevku používal neurčitý plurál. Z kontextu bolo zrejmé, že minimálne v dvoch prípadoch hovorí o stredopravej koalícii, teda je predpoklad, že pri použití plurálu nehovoril len o SDKÚ-DS. Všetkým kritikom a najmä Štefanovi Hríbovi odporúčam pozrieť si záznam tejto tlačovky a pozornosť venovať najmä poslednému príspevku Lucie Žitňanskej. Táto osobitne a hneď dvakrát poďakovala a menovala členov stredopravej koalície, konkrétne KDH, OKS, SMK a SaS, dvakrát poďakovala stredopravej koalícii ako celku (či už určito alebo neurčito) a iba raz, opakujem raz, spomenula priamo SDKÚ-DS. Buď sú Mikuláš Dzurinda a jeho strana takí nešikovní, že nevedia na vlastnej tlačovke preferovať a tlačiť sami seba, alebo sa chceli, i keď bez partnerov, poďakovať voličom za podporu ako strana a na úrovni predsedu samosprávneho kraja ako člen stredopravej koalície bez opomenutia ostaných partnerov. Na základe vyššie uvedenej analýzy sa domnievam, že pravda je bližšie k tej druhej alternatíve!

Ďalšími dôkazmi Štefana Hríba o neférovosti Mikuláša Dzurindu mali byť dva až tri príklady. Je smutné, že autor videa, ktorý ide prezentovať sám seba a svoj názor, si nie je pri samotnom nakrúcaní istý tým, koľko príkladov vlastne uvedie. Nakoniec skončil pri dvoch. Jedným z jeho argumentov voči Mikulášovi Dzurindovi bol samotný vznik SDKÚ v roku 2000. Pre všetkých pasívnych čitateľov, zdôrazňujem ešte raz, Štefan Hríb po 9 rokoch existencie SDKÚ-DS skritizoval Mikuláša Dzurindu za vznik a okolnosti vzniku tejto strany. Skôr, ako jeho tvrdenie vyvrátim alebo aspoň uvediem na pravú mieru, by som sa chcel pána Hríba spýtať, kde bol dlhých deväť rokov, prečo vznik SDKÚ kritizuje až dnes? Hríb sa nemýli v tom, prečo vznikla SDK ako päťkoalícia ani v tom, že táto bola z dôvodu „hádzania polien“ zo strany vládnych strán nútená ešte pred voľbami zmeniť svoj charakter z koalície politických strán na politickú stranu. Už v ďalšom hodnotení sa však Hríb mýli, kedy označil samotnú SDK za veľkú politickú stranu. A to aj napriek tomu, že z hľadiska teórie politických strán možno SDK označiť za stranu elitnú, nakoľko sa obmedzila len na 150 členov, ktorí reprezentovali túto stranu na kandidátnej listine pre parlamentné voľby 1998. Štefan Hríb označil stranu so 150 členmi za veľkú stranu! Ak by sme sa ďalej chceli oprieť o teóriu politických strán, aby nevznikol pocit, že zavádzam čitateľa, strana ako taká spĺňala dlhodobo koncepciu strany vo verejnej funkcii a takmer úplne absentoval prvok strany radových členov. SDK nemala členskú základňu, nemala radových členov, nemala žiadnu fungujúcu regionálnu štruktúru. SDK nebola v žiadnom prípade veľkou politickou stranou, v tomto sa Štefan Hríb naozaj pomýlil alebo účelovo zaviedol svojich pasívnych divákov, čitateľov. V zápätí Hríb dospel k záveru, že po voľbách sa mala SDK ako strana rozdeliť, jej 150 členov sa malo vrátiť do svojich materských strán a tieto strany mali ísť ďalej individuálne. V praxi by to znamenalo, že strana, ktorá skončila v parlamentných voľbách 1998 na druhom mieste s rozdielom len 0,67% platných hlasov oprávnených voličov za víťazným HZDS, by po voľbách neexistovala, poslanci za ňu zvolení by boli členmi iných poslaneckých klubov a iných strán. Je treba priznať, že primárna dohoda bola takáto. Na strane druhej vyvstáva otázka, ako Mikuláš Dzurinda a čím ovplyvnil ostatných členov SDK, ktorí sa spolu s ním rozhodli ostať v pôvodnej SDK a nevrátiť sa späť do materskej strany? Najväčším kritikom myšlienky SDK ako strany bol Ján Čarnogurský z KDH, KDH bolo tým subjektom, ktoré najviac volalo po rozdelení SDK na pôvodné materské strany. Z Hríbovho ďalšieho vysvetlovania vyplýva, že hovorí o rozdelení strany až po kreovaní vlády a až po rozbehnutí činnosti NR SR pod taktovkou novej vládnej koalície. Čo by sa však stalo v prípade, ak by sa všetci okrem Dzurindu rozhodli, že sa vrátia do materskej strany a SDK zanikne, a to bez toho, aby sa Dzurinda vrátil späť do KDH? Bol by na čele vlády predseda bez politického krytia, hoci celá vláda by bola politická? Akú životnosť by mal takýto predseda vlády? Akú životnosť by mala takáto vláda? Prečo ak bol Mikuláš Dzurinda presvedčený, že SDK v neskoršom štádiu (pri zakladaní SDKÚ) už v koncepcii catch-all strany je lepšou alternatívou, Štefan Hríb z neho robí zlodeja členov iných politických strán. Chce nás Štefan Hríb presvedčiť, že Dzurinda držal a drží napr. Mikloša s Kukanom v SDKÚ-DS proti ich vôli? Pán Hríb, toto snáď nie?!

Ďalším argumentom Štefana Hríba je druhá vláda Mikuláša Dzurindu a najmä otázka počtu a charakteru vyšších územných celkov a fakt, že v tejto otázke Mikuláš Dzurinda nevyšiel v ústrety SMK ako členovi vlády. A členovi koalície, vďaka ktorej bol Dzurinda predsedom svojej druhej vlády. Konkrétny bol len v otázke územno-správneho členenia Slovenska a spomenul „mnohé ďalšie veci.“ Škoda absencie konkrétnosti, opäť pravdepodobne slabá príprava pána Hríba na vlastný monológ. Je treba priznať, že o samosprávnom usporiadaní krajiny a decentralizácii štátnej moci začala rokovať ešte prvá vláda Mikuláša Dzurindu a nie ako nás presviedča Hríb, že Dzurinda sklamal SMK v druhej vláde. V prvej vláde presadzovali SOP a SDĽ model 8+8 (VÚC+kraj), zatiaľ čo kresťanskí demokrati na čele s SDK a KDH model 12+12. SMK, a to by som chcel p. Hríbovi pripomenúť, za aktívnej maďarskej politiky M. Duraya, bola ochotná podporiť model 12+12, avšak vyžadovala si národnostné ústupky. NR SR schválila model ôsmych samosprávnych krajov na svojom rokovaní 4. júla 2001 (zákon č. 302/2001 Z. Z.) teda ešte v čase vládnej koalície SDKÚ, KDH, SDĽ, SOP a SMK. Nie ako Štefan Hríb klamlivo uvádza, že model ôsmych VÚC bol presadený až v druhej vláde Mikuláša Dzurindu (Hríb priamo nehovorí o druhej vláde, jeho zmienka o ANO však nedáva inú možnosť, len aby poslucháč, divák pochopil, že išlo o druhú vládu; programové vyhlásenie vlády 2002 nehovorí nič o zmene počtu VÚC, čiže opäť platí, že Dzurinda nemohol Bugárovi v tejto veci pred vznikom jeho druhej vlády nič sľúbiť, a teda nemohol si tým vynútiť podporu SMK a následne po kreovaní vlády nedodržať svoj sľub. Ak áno, pýtam sa, prečo SMK hlasovala za dôveru takejto vláde? pozn. autora). Štefan Hríb sa v krátkom monológu už druhý krát významne pomýlil alebo účelovo zaviedol svojich pasívnych divákov, čitateľov. To, o čom hovorí Štefan Hríb sa stalo v polovici roka 2001, kedy bol prijatý zákon o VÚC definujúci osem samosprávnych krajov a nie model dvanástich, na ktorom trvala SMK. Ďalší priebeh kauzy, keď Bugár oznámil odchod SMK z vlády, však naznačuje, že vôľa rokovať nechýbala Dzurindovi a SDKÚ, ale skôr ostatným koaličným partnerom, ktorí sa usilovali vytlačiť SMK z vlády (viac tu). V tomto článku sú zhrnuté kauzy druhej vlády Mikuláša Dzurindu, z ktorých je zrejmé, že k rozkolu Dzurinda vs. Bugár v tejto druhej vláde nedošlo.

Štefan Hríb, ako som už uviedol, je subjektom, ktorý formuje verejnú mienku. Umožňuje mu to predovšetkým fakt, že je považovaný za konzervatívneho intelektuála, ktorého v týchto časoch Slovensko potrebuje. Podľa mňa by sme pri hodnotení Štefana Hríba pokojne mohli ostať len pri pojme konzervatívec a zbytočne ho nerozširovať o intelektuála. Tou významnejšou premennou, ktorá z Hríba robí to, čím dnes Hríb vo svete médií je, je fakt, že jeho diváci a čitatelia sú v prijímaní jeho argumentov laxní až pasívni. To, čo Hríb povie je pravdou bez hľadania ďalšej pravdy a faktov. Preto si dnes Hríb môže dovoliť falošne a príkro zhodnotiť Dzurindu s vedomým, že toto jeho hodnotenie bude mať úspech. Minimálne v tomto prípade je zrejmé, že Štefan Hríb ponúkol svojim fans polovičné, neúplne a účelovo upravené informácie za účelom vykreslenia svojej pravdy. Jedinou jeho pravdou bolo, že na tlačovke boli len členovia SDKÚ-DS, vo všetkom ostatnom zavádzal a klamal.

Nakoľko sa moje hodnotenie vyjadrenia Štefana Hríba pomerne rozšírilo, o sci-fi kombinácii 7+1 ako výsledku volieb na posty predsedov samosprávnych krajov bude samostatný článok.

p.s. o stanovisko, prečo SDKÚ-DS nepozvala na túto tlačovku aj ostatných členov predvolebnej koalície som požiadal priamo Ústrednú kanceláriu SDKÚ-DS, do zverejnenia článku nereagovali.